V dnešnom evanjeliu vidíme Pána Ježiša ako si počína v synagóge. Prišiel predovšetkým, aby učil. Uzdravenia sú dôsledkom učenia. Učenie spôsobuje, že sa človek obracia vo svojich chybných postojoch a toto následne vedie k uzdraveniu. Samotné Božie Slovo na mnohých miestach odkrýva princípy uzdravenia. Napríklad v knihe Múdrosti môžeme počuť, že na rany pyšného nieto lieku; alebo na inom mieste, že nedosiahne od Boha vyslyšanie ten, kto nechce odpustiť svojmu blížnemu. Pán Ježiš rozhodne neučil teológiu tak, ako ju poznáme my, ale prednášal vedu správneho života, zjavenú v Božom Slove. Predovšetkým uzdravoval v ľuďoch pojem Boha. A dokonca ich skúšal a to z viery, nádeje a lásky. A učil nielen tých, ktorí ho nasledovali, ale snažil sa presvedčiť i tých, ktorí mu výslovne odporovali a hľadali zámienku proti nemu. Jeho učenie vychádza z konkrétneho života a preto nepotrebuje žiadne názorne pomôcky, lebo všetko čo prednáša, potvrdzuje sám život.
Farizeji a zákonníci striehnu na Ježiša, aby ho mohli obžalovať. Pre nich je už Ježiš odsúdený, len mu treba dokázať vinu. Ako zámienku si hľadajú práve to, že Pán Ježiš uzdravuje v sobotu. Nestačí im ani zázrak, ktorý sa deje pred ich očami. Z toho môžeme pochopiť, že k tomu, aby človek uveril, je potrebná aj jeho ochotná vôľa. Tam, kde jej niet, nepomôže ani zázrak. Pán Ježiš pozná ich myšlienky, ktoré sa mýlia možno aj preto, lebo sa pohybujú len v oblasti teórie. Teoretický môžeme uvažovať všelijako. V praxi však musíme brať ohľad na človeka. Preto Ježiš vyzýva človeka s vyschnutou rukou, aby si stal doprostred. Niečo iné je uvažovať teoretický a niečo iné je uvažovať a mať pred očami konkrétneho človeka s jeho problémami.
Pán Ježiš vo svojej pokore ide až tak ďaleko, že sa ich priamo pýta, čo je dovolené: „Je dovolené v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo ho nechať zahynúť?“ Je to otázka, na ktorú nedokážu dať odpoveď, lebo nerobiť dobro, môže znamenať a často aj znamená, robiť zlo. A robiť zlo, človek nesmie ani v sobotu ani nikdy. Tak isto, zahubiť život, nie je dovolené nikdy a teda ani v sobotu.
„Popozeral sa po všetkých a povedal mu: „Vystri ruku!“ On to urobil a ruka mu ozdravela.“ Človek s vyschnutou pravou rukou predstavuje človeka neschopného robiť dobro. My všetci trpíme touto nemocou, keď máme tvrdé srdce a nechceme robiť dobro i keď môžeme. Aj naše ruky ozdravejú, keď budeme poslúchať Božie Slovo.
Možno by sme si povedali, prečo Pán Ježiš provokoval zákonníkov, keď poznal ich neústupnosť ohľadom soboty. Nemohol ten zázrak počkať? Veď ten človek určite žil už dlhšiu dobu s vyschnutou rukou. S vyschnutou rukou možno predsa existovať? Nemohlo to počkať? Uvážte sami: Bolo by dôstojné a správne, stretnúť sa so živým Bohom a odísť od neho ako mrzák? Veď by to bolo nedôstojne Boha. Stretnúť sa s Kristom, znamená aj, nájsť uzdravenie a život.
Aj v dobe Pána Ježiša existoval názor, že sa Mesiáš so svojimi divmi, zjaví práve v deň sobotný. V podstate sa toto očakávanie zachovalo v Židovstve do dnešného dňa, lebo každá sobota je očakávaním Zjavenia sa Mesiáša. Preto jeho uzdravovanie bolo v súlade s týmto očakávaním. Skutočný pokoj je možný až v dosiahnutej dokonalosti. Ježiš na jednom mieste v evanjeliu sv. Jána hovorí, že Boh Otec stále pracuje, ešte neskončil svoju prácu, lebo Stvorenie ešte nedosiahlo dokonalosť.
Z druhej strany nám Pán Ježiš zjavuje, že nie je človek určený pre sobotu, ale sobota pre človeka. V Božích očiach je človek najvyššou hodnotou stvoreného sveta. Každý zákon má slúžiť k dobru človeka. Človek je stredobodom Božieho záujmu. Bohu nie je jedno, ako sa človeku vodí. Nie je mu to jedno napriek tomu, že po prvotnom hriechu človek stratil Božie priateľstvo, ale nestratil Božiu lásku. Boh stále miluje človeka a počíta s ním ako so svojím obrazom.
„Ale oni sa, plní nerozumnosti, radili, čo urobiť s Ježišom.“ S Ježišom je naozaj potrebné niečo urobiť. Nemôžeme od neho odísť bez rozhodnutia. Buď mu svoj život odovzdáme a nájdeme Spásu, alebo túto milosť premárnime a zahubíme v sebe jeho život milosti. Naša spása je v prijatí Ježiša.