„Bratia, teraz sa radujem v utrpení, ktoré znášam pre vás a na vlastnom tele dopĺňam, čo ešte chýba Kristovmu umučeniu pre dobro jeho tela, ktorým je Cirkev.“ Všimnime si Pavlov postoj k utrpeniu, ktoré prežíva. Nepovažuje ho za zbytočné. Vidí v ňom možnosť spolupracovať s Vykupiteľom. Netrpí pre svoje hriechy, ale pre hlásanie evanjelia a takéto utrpenie je blahoslavené samotným Ježišom. Pavol učí, že Kristus stále žije vo svojej Cirkvi a Cirkev je jeho tajomným telom. Ježiš ako človek trpel a bol pochovaný, vstal zmŕtvych. Všetko sa to udialo v reálnom historickom čase. Ale Cirkev ako tajomné Kristovo telo, trpí a bude trpieť dokiaľ bude na svete hriech. My všetci musíme na seba prijať určitý diel utrpenia, ktorým sa vykupuje svet. V tomto utrpení je však už aj radosť, pretože vieme a je nám zjavené skrze Kristovu smrť, aké ovocie prináša jeho životodárna smrť a vieme, že toto utrpenie má vykupiteľskú cenu. Utrpenie pre spravodlivosť je znamením Božieho vyvolenia a znakom toho, že nás Kristus vážne zapája do svojho diela Spásy.
„Jej služobníkom som sa stal z Božieho poverenia, ktoré som dostal, aby som vám v plnej miere ohlásil Božie Slovo, teda tajomstvo od vekov a pokolení skryté, ale teraz zjavené jeho svätým“. Pavol nehlása evanjelium iba zo svojho vlastného presvedčenia, ale priamo na Boží pokyn. Vieme o jeho zázračnom obrátení pri Damasku. Ono samo svedčí o zázraku. Sv. Pavol má tak vysoké a jasné poznanie o Kristovi od okamihu stretnutia sa s ním pri Damasku, že podobné hlboké chápanie Krista nenachádzame ani u jedného z apoštolov. Nedá sa to ináč pochopiť, ako tým, že pri Damasku naozaj videl Slávu a Velebu Božieho syna. Pavlovi ide o to, „aby v plnej miere ohlásil Božie Slovo.“ Len v plnej miere hlásané Božie Slovo môže v nás zrodiť tajomnú existenciu Krista.
„Im chcel Boh oznámiť, aké bohaté a slávne je toto tajomstvo medzi pohanmi, totiž, že je vo vás Kristus, nádej slávy.“ Všetky sviatosti Cirkvi, všetko ohlasovanie Božieho Slova, slúži tomu, aby sa v nás objavil Kristus. Veľmi často hľadáme plný bezradnosti Krista kdesi mimo seba a sme sklamaní, keď sa ho nemôžeme dotknúť. Avšak opýtajme sa do svojho vnútra: „Ježišu, si vo mne!“ a budeme prekvapení nad jeho odpoveďou z nášho vnútra. Kristus už neprichádza k nám ako hosť, ale urobil si u nás trvalý príbytok, samozrejme ak žijeme v zhode s jeho vôľou. Kristus v nás je zároveň Nádejou našej Slávy.
Veľmi často hovoríme o tom, že treba Krista osobne prijať, skrze Slovo a skrze Sviatosť, prijať jeho Slovo, zjednotiť sa s týmto Slovom. Toto vedie k tomu, že sa otvárame na prijatie Ducha Svätého. A keď máme toho istého Ducha môžeme svoju lásku ku Kristovi zavŕšiť prijatím jeho Tela.
Sv. Pavol nás však svojím výrokom chce upozorniť na to, že Kristus svojím Vtelením tajomne zasiahol celé ľudstvo, že určitým spôsobom Kristus už vstúpil do všetkých ľudských životov, že On tam už je a naša služba spočíva v tom, aby sme ľuďom hlásali toto úžasné tajomstvo: „A my ho ohlasujeme; každého napomíname a každého vo všetkej múdrosti učíme, aby sme každého človeka urobili dokonalým v Kristovi.“ Cena každého človeka je práve v tomto úžasnom tajomstve: „Kristus je v hlbinách každej ľudskej duše.“ Kristus to je Život. Kristus to je Boží Program v ľudskej bytosti. V našom ohlasovaní ide o to, aby sme ľudí upozornili na túto užasnú šancu Života, pre ktorú sa ale treba slobodne rozhodnúť. Toto mohutné Božie účinkovanie sa v nás neprejaví proti našej vôli a bez nášho výslovného súhlasu. Preto je dôležité počuť Božie Slovo a dozvedieť sa, čo chce Boh budovať v našom živote. A na toto Božie Slovo je dôstojné a správne odpovedať podobne ako Panna Mária: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
Naša modlitba má byť predovšetkým priestorom, v ktorom dovolíme Bohu v sebe konať. Akási ochota ľahnúť si na operačný stôl Božieho Slova. Nie presadzovať svoju vôľu ako to vidíme v evanjeliu: „Farizeji plní nerozumnosti premýšľali, čo urobiť s Ježišom.“ Nie my máme urobiť niečo s Ježišom, ale máme dovoliť, aby On mohol urobiť niečo s nami. On je Pán, a ide o to, aby sme mu dovolil v sebe konať. On v nás už je. Od okamihu svojho Vtelenia vstúpil do každej ľudskej duše. Je v nás ako gén nového Života, ako možnosť Nového Života, ako šanca obnovy vo Vzkriesení.
Čo máme teda robiť, aby tento Kristov život bol v nás stále mohutnejší? Stále viac a viac sa odovzdávať Kristovi. On nám prináša Život, on suchú a neschopnú ruku uschopňuje konať dobré veci. V ňom sú všetky poklady múdrosti a vedy, plnosť dokonalého chápania. V osobnom prijatí Ježiša ide skôr o to, aby sme túto pravdu o Kristovi v nás, vierou prijali. Aby sme tomu s istotou uverili a zladili svoje vedome myslenie a chcenie so Slovom Božím. Aby to, čo sa už udialo v hlbinách našej bytosti, skrze Vtelenie, tak isto vstúpilo aj do oblasti vedomej, skrze hlásané Slovo a do oblasti zmyslovej skrze prijatie Kristovho tela.
Svoju túžbu po vzraste tohto života najlepšie prejavíme modlitbou a prijímaním Slova a Sviatostí, ktoré všetky stoja v službe tohto života. Naša modlitba nemá spočívať v hromadení slov, ale skôr v láskavej prítulnosti k nášmu Pánovi. Stála ochota byť s ním v jednote skrze Slovo a Sviatosť. Často prichádzať k Ježišovi prítomnému vo Sviatosti a prosiť o rozvoj tohto života v sebe.
Kristus v nás to je nádej Slávy. My všetci sme určení pre Slávu. Boh je aj Slávou Izraela a Cirkvi. Sláva je objektívnym uznaním osobných kvalít. Boh tak isto túži po uznaní zo strany svojho Stvorenia a Stvorenie túži po uznaní Boha a ostatných tvorov. Aj Ježiš sa modlí za svoje Oslávenie. Nikto z nás sa nemôže Bohu páčiť čiste ľudským výkonom, ale všetci sa môžeme Bohu páčiť, ak prijmeme za svoj tento Boží Plán a Program pre náš život, ktorým je Ježiš. Toto je nádej Slávy, toto nás privedie k uznaniu. Farizeji sa dopúšťali jednej veľkej chyby, že uprednostňovali slávu od ľudí pred uznaním neviditeľného Boha vo vlastnom svedomí.