V dnešnom evanjeliu hovorí Ježiš o zvláštnej slepote. Je to slepota, ktorá na jednej strane vidí smietku v oku svojho blížneho, ale na druhej strane vo vlastnom oku nevidí brvno. Túto slepotu spôsobuje pýcha. Pýcha zabraňuje správne vidieť svet, blížneho i seba. Pýcha je akousi pomýlenou sebestačnosťou a uzatvorenosťou pred Bohom. Keď sa však otvoríme Kristovi ako Svetlu, poznávame svoj hriech. Každý človek je slepý pokiaľ neprijme Krista ako Svetlo sveta. Slepý sme dovtedy, dokiaľ nerozpoznáme v Kristovi svojho Pána a Stvoriteľa. Našu slepotu zapríčiňujú naše hriechy, lebo ľudia čistého srdca vidia Boha.
Reformu sveta i cirkvi musí začať každý sám od seba. Jediné, čo máme skutočne vo svojej moci, je zlo vlastnej duše. Toto zlo však odstránime len vtedy, keď svoj život vydáme Ježišovi. Každý iný spôsob práce na sebe neprináša výsledky. Každý iný spôsob Ježiš nazýva pokrytectvom. Sme ako pokrývači, lebo zakrývame a maskujeme zlo vlastnej duše, ale nedokážeme ho riešiť. Keď sv. František chcel vyjadriť svoje obrátenie, ktoré zasiahlo celý svet, vyjadril to takto: „Pán mi dal milosť konať pokánie!“
Dnešné evanjelium zakončuje Pán Ježiš výčitkou a výzvou: „Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka, potom budeš lepšie vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.“ Duša človeka patrí do tak intímnej sféry, že každý zásah do nej Ježiš prirovnáva k dotyku oka. Sme veľmi citliví na všetko, čo nám padne do oka. Nedovolíme hocikomu, aby sa dotkol nášho oka, dokonca aj proti tomu, komu sme to dovolili, napr. lekárovi, sa inštinktívne bránime stiahnutím viečka. Omnoho intímnejšou oblasťou ako ľudské oko je duša človeka. Sú to veľmi vzácne chvíle, ktoré prežívame vo vzájomnej otvorenosti. Cirkev vo sviatosti zmierenia tieto chvíle požehnáva a chráni spovedným tajomstvom. Sv. spoveď je sviatosťou otvorenosti. To, čo nedokáže vysloviť človek pred vlastným partnerom v manželstve, to vysloví pred kňazom v spovedi.
Vstupovať niekomu do duše je veľmi háklivá vec a predsa veľmi potrebná. Ten, kto chce túto službu vykonávať, musí mať dar rozlišovania duchov. Každý hriech nám bráni správne vidieť svojho blížneho. Každý hriech je ako špina na okne, cez ktoré sa dívame. Skrz špinu na okne nevidíme správne ale skreslene. Preto zásah do sféry blížneho musíme začať od seba samých: „pokrytec najprv vyhoď brvno z vlastného oka…“ Čím čistejšie srdce človek má, tým menej vníma zlo v druhom. Čím je bližšie Bohu, tým menej sa v ňom objavujú postoje odsúdenia. Boh chápe človeka, ktorý je jeho dielom.
Každý musí začať reformu sveta od seba samého. V každom z nás je toľko zla, že máme celý život, čo robiť, aby sme brvno po brvne vyhadzovali. A tak očistiť svoje oko. Ak chceme zlepšiť situácii cirkvi, pracujme na svojom posvätení. Chceme cirkev svätú, modlime sa za svoje vlastné posvätenie, potom začneme cirkev vnímať ako nápravnovýchovný ústav Božej lásky pre nás hriešnikov. Niekedy človek sám v sebe objavuje toľko zla a takú slepotu duše, že sa pýta, kto mi otvorí oči. Božie Slovo má schopnosť prebudiť svedomie v človeku. Svedomie, to je živé a účinné Božie Slovo v nás.