Dnešné čítania nám hovoria o láske k blížnemu a potom o jednom zvláštnom prejave lásky, ktorou je napomenutie. Všimnime si najprv list sv. Pavla: „Bratia, nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.“ O akej dlžobe to hovorí sv. Pavol? Touto dlžobou rozumie stopy, ktoré zanechávajú v nás naše stretnutia s blížnymi. Je to čosi, čo v nás zostáva ako výsledok stretnutia s inými. Buď urobili čosi dobré a preto cítime voči ním vďačnosť, teda akúsi podlžnosť lásky, alebo nám ublížili a potom cítime voči ním zlosť, bolesť a strach a chceme sa pomstiť. Tieto dlžoby vznikajú v nás úplne prirodzene a automatický. Sme už takí, že dobro odplácame dobrom a zlo trestáme zlom. Z vlastných síl to ani ináč nedokážeme.
Jedine Boh je tak úžasný, že na všetko odpovedá Dobrom. Boh nemá voči svetu inú dlžobu ako Lásku. On všetko stvoril z Lásky, a len vďaka jeho Láske všetko existuje a trvá vo svojom bytí. Boh je Láska. U neho je Láska formou jeho bytia. Boh je Svetlo bez zatmenia a premeny, On sa vo svojej podstate nemení, je Láskou a zostáva Láskou. A predsa: On sám vo svojej podstate je Odmenou i Trestom. Všetko záleží od toho, či ho milujeme alebo nie. Ak ho nemilujeme, bude pre nás večným trestom. Budeme sa triasť v blízkosti absolútnej Pravdy, Solídnosti, Zákona, Lásky, Života a Krásy.
V Bohu nemôžeme jednu vlastnosť oddeliť od ostatných. On je Krásnou Spravodlivosťou a Láskou. On je Pravdivým Zákonom. Stretnutie s Bohom môže byť nekonečne blaživé, ak ho človek celý život hľadal a usiloval sa plniť jeho vôľu. Ale rovnako môže byť aj nesmierne desivé, keď človek celý život bojoval proti pravde a spravodlivosti, keď žil a uznával bezzákonnosť. Boží hnev môžeme pochopiť aj ako dopad dôsledkov našich zlých činov. Každý hriech obsahuje v sebe trest. Nie Boh nás trestá, ale každý hriech sa človeku vypomstí. Hriech spôsobuje, že sa začínam báť v blízkosti Absolútnej Bezpečnosti.
Pán Ježiš chce od nás, aby sme boli tak dokonalí ako je Otec Nebeský. Aby sme v sebe mali jeho Lásku, jeho Ducha. Len v moci Ducha Svätého vie človek odpustiť svojmu bratovi a žiť ustavične tajomstvo Lásky v tomto svete. Preskúmajme všetky svoje dlžoby, to znamená, premietnime si svoj život a hľadajme v spomienkach, či nemáme v sebe nejakú inú dlžobu, okrem lásky. Pretože každá takáto dlžoba, i keď môže byť uložená v najhlbšej oblasti nášho podvedomia, je prekážkou toho, aby skrze nás mohol pôsobiť Duch Boží, Duch Lásky.
Ako odhalíme v sebe tieto dlžoby? Premietnime si v spomienkach svoj život a v ňom osoby, s ktorými sme sa stretli a pri každej jednej sa spýtajme samých seba: Chcem, aby tento človek bol spasený? Aby bol oslobodený z moci hriechu? Želám si stretnúť sa s ním v nebi? Chcem aby bol večne? Aby večne žil v mojej blízkosti? Ak toto nemôžem konštatovať, potom voči tomuto človeku zaujímam iný postoj aký voči nemu zaujíma Boh, jeho Stvoriteľ. Ak cítim, že nie som schopný takto túžiť a chcieť, je potrebná prosiť o lásku od Boha. Boh dá svojho Ducha tým, ktorí chcú súhlasne s ním. Nejde o to, aby sme túžili po blízkosti hriešneho človeka, ale aby sme hriešnikovi modlitbou otvárali cestu Spásy. Ak sa človek nezriekne svojich zlých ciest, sám Boh ho oddelí do večného zavrhnutia.
Z tohto môžeme pochopiť, že jedným rozmerom lásky je aj služba napomenutia. Napomenutie nie je karhanie! Napomenutie to je služba lásky, keď túžim po spáse blížneho a preto usilujem o to, aby svoju zlú cestu zmenil. My veľmi často nenapomíname, ale karháme. Napomenutie je prejavom lásky a len vtedy je skutočne účinne. Napomenutie predpokladá nevedomosť.
Boží príkaz lásky k blížnemu hovorí: „Miluj blížneho ako seba samého”. Všimnite si, že prvým predpokladom lásky k blížnemu, je láska k sebe. My veľmi často nevieme milovať svojho blížneho práve preto, že samých seba nevieme s láskou prijať. Nevieme sa prijať ako boží dar. Nevieme byť vďační Pánu Bohu za to, že nás stvoril, že nás postavil do tej, ktorej konkrétnej situácie nášho života. Aj správnu lásku k sebe si musíme vyprosovať od Boha. Duch Svätý nás učí prijať s láskou seba samého, svoje vlasy, oči, nos, svoje nohy, pehy, svoje pohlavie a povahu, svojich rodičov, miesto a čas svojho príchodu na tento svet, svoju životnú situáciu, svoje slabosti.
Boh nás miluje presne na našu mieru. Od palca na nohe až po posledný vlas na hlave. Od povrchu kože až po najväčšie hlbiny našej duše. Boh každého jedného z nás miluje osobitnou láskou, ktorá je presne ladená na našu povahu. Preto nás Boh aj veľmi rôzne vychováva. Jedna duša prežíva ostré a drsné zásahy a je to k jej dobru, druhá potrebuje stálu útechu a znovu je to k jej dobru. Vyprosujme si láska k sebe samým. Aby sme sa dívali na seba Božími očami. Keď prídeme domov, pozrime sa do zrkadla a povedzme tej tváričke, ktorú uvidíme: „Milujem ťa a mám ťa rád!” Ak to nedokážeme, je to znak toho, že sme sa v podstate neprijali ako Božie dielo, ako Božie dieťa. Musíte potom prosiť Boha, aby nám dal správny vzťah k sebe samému. Samozrejme aj tu platí, že sa musíme najprv obrátiť, aby sme sa stali lásky hodný aj vo vlastných očiach.
Ako sme si už povedali: „Miluj blížneho, ako seba samého!” To v podstate znamená, robiť druhému len to, čo by som si ja sám želal. Vžiť sa do situácie druhého. Láska k blížnemu je schopnosť povedať blížnemu: „Ty si Ja!“ Prijať toho druhého do seba, do svojej duše. Milovať blížneho znamená, súcitiť s ním. Plakať s plačúcim a radovať sa s radujúcim. Milovať blížneho znamená prijal ho ako večného ducha. Pracovať na jeho spáse.
Cítime, že máme ďaleko od takejto lásky. Ale toto je láska Božia voči nám. Láska je z Boha a Boh je Láska. Mimo neho neexistuje žiadna láska. Preto Ho prosme, aby prišiel, aby sme mali spoločenstvo s Ním. Aby jeho dobrota zostúpila na nás. Aby jeho Duch, jeho nežnosť a blaženosť bola rozliata v našich srdciach. Milovať blížneho znamená prijať ho takého aký je. Prijať ho ako dielo Boha Stvoriteľa, ktoré je úplne rovnocenné so mnou samým. Nezabúdajme na to, že my sami od seba nevieme milovať. Vieme milovať len vtedy, keď je v našich srdciach rozliata láska Božia, skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný, keď sme úplne zajedno s vôľou Božou Zjavenou v Slove.
Boh nás tak veľmi miluje, že dal z lásky k nám svojho Syna a On nám dáva účasť na Duchu Svatom. Ježiš nás miluje až do krajnosti, preto napriek svojmu Nanebovstúpeniu zostáva stále telesne prítomný medzi nami v Eucharistii a duchovne prítomný vo svojom Slove. Prijmime ho v jeho Slove, prijmime ho v jeho Tele, aby jeho dobrota mohla v nás vzrastať, aby sme sa stali Lásky hodní. Amen.