Dnešné prvé čítanie a evanjelium nám hovorí o službe napomínania. Prvé čítanie nám ukazuje ťažkú službu proroka. Prorok je povinný tlmočiť Božie Slovo, aj keď je to môže byť veľmi nepríjemné. V období vznikania biblie sa toto prikázanie a táto služba týkala len toho, kto bol schopný zachytiť Božie Slovo v hĺbke svojho srdca, teda toho, kto mal čisté srdce a bol schopný vnímať Boha: „Syn človeka, ustanovil som ťa za strážcu Izraelovho domu. Keď budeš počuť z mojich úst slovo, napomeň ich v mojom mene.“ Na rozdiel od tej doby sme trochu v odlišnej situácii. Zatiaľ čo zbožní židia, pred príchodom Ježiša Krista, zbierali a zhromažďovali Božie Slovo tak ako včely med z kvetov, nám sa Božie Slovo zjavilo v osobe Ježiša Krista v celej svojej úplnosti a odovzdáva sa nám aj ako písané Božie Slovo v jednej knihe. Preto sme pozvaní z jednej strany Božie Slovo poznávať a podľa neho sami žiť, z druhej strany učiť a viesť nevedomých.
Povedzme si, kto môže napomínať? Napomínať môže ten, kto vidí „brvno vo vlastnom oku“, teda ten, kto vidí a pozná svoj hriech. Napomínať smie ten, kto pozná Boha, kto miluje svojho blížneho! Napomínanie má zmysel tam, kde ľudia vedia, čo je to Božie Slovo. Človeka, ktorý sa s Božím Slovom ešte nestretol, treba najprv poučiť a až potom ho môžeme napomínať. Pán Ježiš nás učí určitej taktnosti pri napomínaní. Služba napomínanie je prejavom kresťanského milosrdenstva, avšak musíme dodržať správnu postup. Najprv sa o to pokúsiť medzi štyrmi očami. To je ohľaduplnosť voči nevedomému hriešnikovi. To sa uplatňuje tam, kde predpokladáme, že človek nevie, čo robí. Nevedomé poblúdenie netreba odhaľovať celému spoločenstvu. Inak postupujeme, keď sa ukáže, že dotyčný dobre vie, čo robí, ale nechce svoj hriech opustiť, má sa toto napomenutie diať za účasti svedkov, a ak by ani to nepomohlo: „povedz spoločenstvu veriacich“. A keby ani spoločenstvo neposlúchol, „správaj sa k nemu ako k pohanovi a mýtnikovi“.
Z povedaného vyplýva, že NZ uznáva iný prístup k veriacim a iný k pohanom. Desatoro sme rovnako povinní dodržať voči veriacim ako i neveriacim, ale sú normy a príkazy obsiahnuté v evanjeliu, ktoré platia len medzi veriacimi. Tá prax má svoje morálne zdôvodnenie. Naša každodenná skúsenosť potvrdzuje, že nemôžeme byť ku každému rovnako dôverčiví a otvorení, že nemôžeme každému dať to, o čo prosí. To, čo je ovocím vzájomnej dôvery, ktorá vzniká medzi ľuďmi, ktorí sa zaviazali žiť Božie Slovo, nemôžeme zakúšať s ľuďmi, ktorí sa nechcú podrobiť Božiemu zákonu, teda s ľuďmi bez zákona. V tomto zmysle je prípustný iný prístup k tým, ktorí prijali ako záväzne pre seba a pre svoj život Božie Slovo a iný prístup k ľuďom bez zákona, ktorí sa Božím zákonom nechcú riadiť. Vo vzťahu k pohanskému svetu máme byť prinajmenšom „opatrní“.
Hovorili sme o službe napomínania. Práve táto služba má viesť k tomu, aby sme boli jednomyseľní. Nie jednomyseľní v tom zmysle, ako to chápe svet, že sa všetci na čomsi spoločne dohodneme, ale jednomyseľní tým spôsobom, že v každom z nás bude Božie Slovo ako riadiaci princíp života. Slovo Božie ovládne naše myslenie, chcenie i city. Na takúto jednomyseľnosť platí zvláštne Božie prisľúbenie, ktoré sa týka našej modlitby: „Ak dvaja z vás na zemi budú jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Mnohí kresťania sa možno dlhé roky modlia za určité veci a nič sa nedeje. Pán Ježiš nám dnes odhaľuje, čo často chýba naším modlitbám, aby boli vyslyšané.
„Ak dvaja z vás na zemi….“ Prvá podmienka hovorí o tom, že tento prísľub sa netýka každého človeka a to dokonca ani nie každého, kto chodí do kostola, ale len tých, ktorí sú Ježišovi učeníci, teda ľudia, ktorí prijali Ježiša ako svojho Pána, otvárajú sa Božiemu Slovu a snažia sa podľa neho žiť. Niečo iné je trebárs i denne chodiť do kostola a niečo iné je v praktickom živote denne a namáhavo uskutočňovať Božie Slovo. V evanjeliu sv. Jána nájdeme túto zásadu vyjadrenú takto: „Ak moje Slovo bude vo vás, proste, čo len chcete, dostanete to od môjho Otca…“ Táto prvá podmienka hovorí o tom, že musí v nás byť Božie Slovo. Božie Slovo sa má stať riadiacim princípom nášho života. Božím Slovom je určené vlastne aj to „o čokoľvek“ alebo „čo len chcete“. Teda v skutočnosti nejde o absolútne „o čokoľvek“, ale o čokoľvek z toho, čo vidíme robiť Ježiša, čo súhlasí s Božím Slovom. Božie Slovo je Božou rečou. Tak ako mi Angličan pravdepodobne nebude rozumieť, ak sa mu prihovorím po slovenský, tak mi ani Boh nebude rozumieť, keď v mojom srdci a v hlave nie je Božie Slovo.
Druhá podmienka tejto silnej modlitby je spoločenstvo: „Spoločne, dvaja z vás“. Pred Bohom má väčšiu cenu to, čo je spoločné, čo je ovocím spoločenstva, vzájomnej Lásky. Máme sa angažovať v modlitbe iných.
Treťou podmienkou je „jednomyseľnosť“. Ona vyplýva z dvoch predošlých. Božie Slovo v nás, vytvára spoločenstvo z nás, teda ľudí, ktorí sú v tomto zmysle jednomyseľní. Len takíto ľudia sa dokážu správnym spôsobom približovať k Bohu a preto ich modlitba je úžasne silná. Prečo nie sme takto silní? Lebo veľmi často namiesto Božieho Slova v nás vládne duch tohto sveta, ktorým sa napájame od rána až do noci, keď bez prestania sledujeme televíziu a čítame rôzne svetské časopisy a na Božie Slovo nám už potom nezostáva čas. Až sa my rozhodneme počúvať a poslúchať Boha, On vyslyší nás.