Dnes nám svätý Pavol hovorí, že je ktosi, kto o nás vie viac, ako my sami. Je to náš duch. Najvnútornejšia zložka našej bytosti. Existuje v nás náš duch, ktorý vie o nás viac ako naša vedomá časť bytosti. Podobne i Boží Duch pozná hlbiny Božie. „Tak ani to, čo je v Bohu, nepozná nik, iba Duch Boží.” Duch je podstata všetkého. Všetko má svoj základ v Duchu. Boží Duch to je podstatné dobro. Dobro, ktorému nič k dokonalosti nechýba.
Sv. Pavol ďalej tvrdí, že sme neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý pochádza z Boha, aby sme poznali, čo sme dostali od Boha. Teda existuje duch tohto sveta, s ktorým sa nemáme stotožňovať a existuje Duch Boží, ktorého máme prijať. „A o tom hovoríme nie učenými slovami ľudskej múdrosti, ale slovami naučenými od Ducha: duchovné duchovne vysvetľujeme.” Je samozrejme, že to nemôže každý pochopiť. Kto je až po uši ponorený v tomto svete, kto sa v ňom cíti doma, ten nemôže pochopiť.
„Živočíšny človek nechápe veci Ducha Božieho; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich možno len duchovne posúdiť. Ale duchovný posudzuje všetko, no jeho nemôže nik posúdiť.” Svätý Pavol tu hovorí o dvoch typoch ľudí. Z hľadiska psychologického by sme mohli definovať živočíšneho človeka, ako človeka, ktorý žije podľa svojej prirodzenosti, ktorá je ale deformovaná prvotným hriechom. Je to človek, ktorý Krista buď nepoznal alebo ho neprijal ako svojho Pána a Spasiteľa. Božie Slovo sa pre neho nestalo riadiacim princípom života. Nemá v sebe Krista a jeho svetlo, preto nemôže pochopiť to, čo je Božie, čo presahuje našu prirodzenosť.
Duchovný človek v zmysle teológie sv. Pavla je ten, ktorý Krista poznal a prijal, ako svojho Pána a Spasiteľa, preto v ňom môže Ježiš pracovať na jeho Spáse. Pretože má v sebe Božie Slovo, je v ňom Boží Duch, ktorý v ňom prináša ovocie. „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj…” Živočíšny človek je teda človek stále uzavretý pred Božou Spásou. Duchovný sa vo viere otvára Božej Spáse. Rozdiel medzi nimi je v tom, či vierou prijal Krista alebo neprijal. Viera je bránou do našej duši. Bez viery nemôže Ježiš vstúpiť do našich bytostí. Viera je duševná otvorenosť pred Bohom.
Na záver sv. Pavol hovorí: „Veď kto pozná Pánovo zmýšľanie a kto ho môže poúčať? Ale my máme Kristovo zmýšľanie.” Naozaj, kto pozná Božie myšlienky? A predsa môžeme povedať, že ich poznáme, ak poznáme Kristovo zmýšľanie. V ňom sa nám zjavuje Boží spôsob myslenia i konania. Duch Boží je v nás v tej istej miere, nakoľko v nás prebýva Božie Slovo a natoľko sme duchovní ľudia.
Sv. Terezka nám zanecháva túto svoju skúsenosť so Slovom Božím: „Predovšetkým evanjelium živí moje modlitby. V ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá malá duša. V ňom objavujem stále nové záblesky svetla, skryté a tajomné tušenia zmyslu. Čo sa mňa týka, nenachádzam v knihách už nič, s výnimkou evanjelia. Táto kniha mi stačí. S veľkou radosťou počúvam Ježišove slová, ktoré mi hovoria všetko, čo mám robiť. Pretože Ježiš znova vystúpil na nebesia, môžem ho nasledovať iba podľa stôp, ktoré zanechal. Ale aké žiarivé sú tieto stopy, aké príjemné fluidum majú! Stačí mi len pozrieť sa do svätého evanjelia a viem, ktorým smerom mám bežať.”