„O časoch a chvíľach vám netreba písať, lebo sami veľmi dobre viete, že Pánov deň príde ako zlodej v noci. Keď si budú hovoriť: „Je pokoj a istota“, vtedy znenazdania príde na nich záhuba ako bolesti na rodičku a neuniknú.“ Ľudia neveriaci sa od nás veriacich líšia aj tým, že neočakávajú žiadny Pánov deň. Ľudia tohto sveta sa chovajú ako suverénni páni svojich životov. „So svojím životom si môžem robiť čo chcem!“ Podobne hovorí aj žena idúca na potrat: „So svojím telom si môžem robiť, čo chcem!“
Človek, ktorý neuznáva nad sebou Boha ako Pána a neočakáva jeho deň, prináša do sveta zmätok a neporiadok. Naopak, človek, ktorý očakáva Pána a jeho deň, postupne nadobúda skúsenostnú istotu, že ten deň príde a že príde ako zlodej v noci. Možno sa nám to zdá zvláštne, zvlášť keď musíme kritikom priznať, že tieto Pavlove slová zazneli už pred 2000 rokmi. Každý umierajúci človek by nám potvrdil, že Pánov deň je stále aktuálny. Umierajúci môže v každej chvíli vstúpiť do Pánovho dňa. Pánov deň je ustavične prítomný a naša osobná ale aj svetová realita sa môže v každom okamihu do neho prevaliť. Prorok Izaiáš hovorí o závoji, ktorý zakrýva národy, takže nevnímajú Boha, ktorý ale všetko vníma. Tento závoj bude v okamihu smrti strhnutý. Človek je šokovaný, kde všade sa vo svojom živote stretal s Bohom. Človek, ktorý sa podrobuje Bohu a jeho zákonu, získava radosť z Pánovej blízkosti. Pre neho je Boh ustavičným potešením. Pre človeka, ktorý s Bohom vedome nechce počítať, sa Pánova blízkosť stáva hrozbou a trestom.
„Ale, vy bratia, nie ste vo tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme ani noci ani tme.“ Vo tme žije ten, kto žije pre hriech. My všetci sme predsa synovia svetla a dňa.
„Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi.“ V biblickom zmysle spí ten, kto nevníma vierou celú realitu sveta, ale žije vo svojich ilúziách. Nahovára si, že Pánov deň nikdy nepríde, že Boh neexistuje. V tomto zmysle bedliť znamená, stále si uvedomovať deň Pánov, svoju smrť, čo znamená žiť zodpovedne, nie ako pán na svojom majetku, ale ako správca vo zverenom.
„Veď Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý za nás umrel, aby sme žili s ním, či už bdieme alebo spíme.“ Koľkí kresťania živia vo svojom podvedomí strach z Božieho hnevu. Apoštol hovorím, že nie sme určení na hnev, ale „aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý za nás umrel, aby sme žili s ním, či už bdieme, alebo spíme.“ Toto je naše predurčenie, ktoré sa môže naplniť vďaka Kristovej smrti za nás. Ježiš umrel za nás, aby sme my mohli žiť s ním.
Chceme žiť s ním? Túžme po tom! Iným spôsobom a výraznejšie nám Ježiš nemohol svoju lásku ukázať, ako tým, že prijal smrť za všetkých. Od tej chvíle platí pre nás kresťanov to, čo pekne vyjadrila sv. Terezka. Keď ju jedna spolusestra upozorňovala: „Terezka prichádza smrť!“ Ona namietla: „Pre mňa nejde smrť, pre mňa prichádza Ježiš!“ Veriaci človek neočakáva smrť ale očakáva splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista.
Sv. Pavol zakončuje výzvou: „Preto sa navzájom potešujte a povzbudzujte jeden druhého, ako to aj robíte.“ Nemáme sa navzájom strašiť, ale potešovať a povzbudzovať. I toto je pravda, na ktorú nemáme zabúdať, a o ktorú sa máme usilovať vo svojom kresťanskom živote.