„Keď raz Ježiš stal pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo.“ Všetci ho chcú počuť, všetci ho chcú vidieť, každý sa ho chce dotknúť. Túžba po Božom slove je veľká. Sv. Bernard z Clairvaux tvrdí, že: „Duša hľadá Slovo, s ktorým by súhlasila pre svoju nápravu, ktorým by sa osvietila pre poznania, na ktoré by sa oprela, aby bola silná, ktorým by sa napravila, aby bola múdra, ktorému by sa podrobila, aby bola krásna, s ktorým by sa zasnúbila, aby bola plodná, ktoré by požívala, aby bola blažená. Slovo sa stalo telom a prebýva už v nás. Prebýva vierou v našich srdciach, prebýva v našej pamäti, prebýva v myšlienke a zostupuje až k obrazotvornosti.”
Všetci sa tlačili na Krista, ale počujeme, že pri brehu stáli dve lode. „Rybári z nich vystúpili a prali si siete.“ Zdá sa, že boli príliš zaujatí pozemskými starosťami, boli unavení a bezradní po celonočnom rybárčení, ktoré neprinieslo žiadny výsledok. Nemali zmysel pre slová. Pozornosť Pána Ježiša sa sústredila práve na tých, ktorí sa o Neho najmenej zaujímali. Nastúpil na loďku, ktorá patrila Šimonovi a požiadal ho, aby trochu odrazil od brehu, potom si sadol a z lode učil zástupy. Šimon možno zozačiatku vôbec nebol touto ponukou nadšený. Ale Ježiš hovoril práve jemu do srdca. Z lode učil zástupy a Šimon dostával lekciu trpezlivosti. Pán Ježiš ho nechal hladovať a ani jeho problémy mu okamžite nerieši. Učí ho trpezlivosti a pokore. Apoštol Pavol hovorí, že „viera je z počutia“. A tak sa zdá, že Božie Slovo dokázalo prebudiť vieru aj v Šimonovi.
Keď Ježiš prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov”. Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete“. Dokiaľ sa spoliehali na svoje rybárske skúsenosti, nič nechytili. Skúsili to znovu, nie už zo svojou chytrosťou, ale vierou v Ježišovo slovo. Viera je len vtedy správna a opodstatnená, keď sa opiera o Božie Slovo. „Keď to urobil, chytili také množstvo rýb, až sa im trhali siete.“
Keď to videl Šimon Peter, hodil sa Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny”. Už to nie je len Šimon, už tu Lukáš hovorí o Šimonovi Petrovi. A tak ako Izaiáš, keď sa stretol s Bohom, poznal s hrôzou svoju hriešnosť, tak aj Peter. „Hrôza ho totiž prenikla nad množstvom rýb, ktoré chytili..“ Čo zráža Petra na kolená. Vierou i rozumom poznáva, kto je Ježiš. Poznanie vlastnej hriešnosti a vedomie Božej blízkosti ho zráža na kolená. Sv. Augustín hovorí: „Božie Slovo sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“
Potom Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz už budeš loviť ľudí.” Peter je veľký realista, preto všetko, čo so deje pred jeho očami, veľmi dobre vníma, všetko si vie prepočítať. Záver jeho uvažovania je: „A keď pritiahli lode k brehu, zanechali všetko a išli za ním”. Pochopil, že Ježiš dokáže utíšiť všetky oprávnené potreby človeka. Pochopil, že Ježiš je Kristus, Mesiáš.
Autor knihy: „Okruh biblie,“ Roman Brandstätter, konvertita z Judaizmu, píše v tejto knihe: „Pozrime sa pravde do očí. Mnohým ľuďom sa zdá, že pre život a vieru nie je Písmo potrebné. Veria v Krista, ale nevedia, kto je On. Ich vedomosti o Bohočloveku pozostávajú z niekoľkých katechizmových právd a z voľných, nesúvislých evanjeliových dejov. Možno takmer s istotou prehlásiť, že široké masy katolíkov veria v Krista, nepoznajú však Písmo. Hoci táto nevedomosť neprivádza do pochybností ich úprimné náboženské vedomie, predsa nieje ťažké všimnúť si, že takéto náboženské vedomosti sú odtrhnuté od svojich historických koreňov a v praktickom živote sa prejavujú ako mytológia s primitívnym obsahom.
Každodenné čítanie evanjelia nás núti porovnávať svoj život s Kristovým učením. Nechuť človeka k dennému čítaniu Písma sv. je ovocím lenivosti, ale môže pochádzať aj z pocitu strachu pred konfrontáciou s Božou pravdou. Neznalosť zákona pred súdom neospravedlňuje. Kristus žiadal od ľudí, aby sa klaňali tomu, koho poznajú. V rozhovore so samaritánkou pri Jakubovej studni to jasne povedal: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte: my sa klaniame tomu, čo poznáme..!“
Ten istý autor píše o svojom starom otcovi, ktorý mu niekoľko dní pred smrťou dal takúto radu: „Bibliu čítaj neustále. Miluj ju viac ako rodičov… Viac ako mňa… Nikdy sa s ňou nerozíď! Keď zostarneš, dospeješ k presvedčeniu, že všetky knihy, ktoré si v živote prečítal, sú iba mizerným komentárom k tejto jednej jedinej knihe…“