Príklad prosby apoštola Petra za jeho chorú svokru nás poučuje o tom, ako máme zachádzať so svojou roztržitosťou. Ježiš prišiel do Šimonovho domu určite preto, aby s ním hovoril o Božom Kráľovstve, ale Peter bol v myšlienkach stále pri svojej svokre, ktorá mala vysokú horúčku. Čo urobil Peter a jeho domáci?
Evanjelista píše: „oni ho prosili za ňu.“ Evanjelista Marek hovorí, že tak urobil ihneď ako Ježiš prišiel k ním. Toto je najlepší spôsob ako sa oslobodiť od nepríjemnej roztržitosti. Keď sa dobre pozrieme na svoju roztržitosť, ktorá nás obyčajne prepadne práve pri modlitbe, zistíme, že obsahuje v sebe kus nášho života, naše starosti a problémy, rôzne nestrávené veci a udalosti, s ktorými sme sa ešte nevyrovnali a ktoré sme vnútorne neprijali. Všetky tieto veci môžu byť strávené a spracovane jedine s pomocou Božou, preto práve oni patria do modlitby, patria pred Božiu tvár. Veľkou výhodou ustavičnej modlitby je skutočnosť, že hneď ako problémy vznikajú, môžeme ich odovzdávať Bohu. Tak ako nám to radí práve apoštol Peter: „Na Boha uvaľte svoje starosti, On sa už postará”.
Zaujímavý je aj spôsob ako Ježiš rieši problém jej horúčky. Zachádza s horúčkou ako so živou osobou, ktorej možno rozkázať. Teda nie je to len biologický problém. My vieme, že sú to baktérie alebo vírusy, ktoré vyvolávajú horúčku. Ale tak ako dobrá organizácia musí mať rozumnú vládu, tak aj v prírode sú pod rozumnou vládou anjelov rozumné organizácie nerozumných živočíchov, napr. mravenisko alebo úľ. Avšak existujú aj škodlivé živočíchy, ktoré sa organizujú a rozmnožujú pre zlo človeka a pre zlo stvorenej prírody a za nimi stoja rozumné ale démonické bytosti. Ježiš sa postavil nad Šimonovu svokru, aby ukázal, kto je jej Spasiteľom a Pánom nad celým svetom.
Veľmi často je však problém našej roztržitosti omnoho zložitejší. Týka sa vecí už dávno minulých, ktoré ale neboli do dnešného dňa prijaté a spracované. Tu nám môže pomôcť zvláštny druh modlitby, ktorú opisuje P. David HasseI so SJ vo svojej knihe: „Radikálna modlitba” Ponúknem vám niekoľko návodov, ktoré si na domácu úlohu môžete vyskúšať a overiť, či po ich vyskúšaní nezmizne kus vašej roztržitosti.
Napríklad modlitba osobných spomienok. Je to odovzdanie svojich spomienok Ježišovi. P. Dávid hovorí, že túto modlitbu si prvý ráz uvedomil, keď čítal „Vyznania“ sv. Augustína. Pri ich čítaní ho prekvapili náhle Augustínove modlitebné explózie. Neskoršie pochopil, že „Vyznania“ ako celok sú jednou dlhou modlitbou, v ktorej Augustína zaplavuje vďačnosť alebo potreba chváliť Boha.
Modlitba osobných spomienok je znovuprežitie vlastných zážitkov v prítomnosti Krista, takže modliaca sa osoba znovu príjme svoj život, ale teraz už oveľa zrelším spôsobom. Očami Kristovými lepšie pochopíme aj svoje neúspechy. V zdieľaní svojich spomienok spolu s Kristom sa modliaca osoba s Nim hlbšie zjednocuje. Podobne ako dvaja ľudia, ktorí spolu chodia, sú si stále bližší tým, že sa jeden o druhého viacej zaujíma a že si vzájomne zdieľajú svoje osobné hodnoty, postoje, nádeje, prežité utrpenie i radosti. Vzájomné zdieľanie prináša do denných aktivít a rozhodnutí hmatateľnejšie Kristovu prítomnosť, čím osobnosť človeka získava nový zmysel, formu a smer.
V spomienkach Augustín vyvoláva celý svoj život a robí akúsi revíziu z pozície štyridsaťpäťročného zrelého muža, približne dvanásť rokov po svojom obrátení, v čase, keď už bol biskupom. Jeden moderný životopisec sv. Augustína povedal, že „Vyznania“ sú vlastne Augustínovou autobiografiou ale písanou pod vedením svojho lekára, ktorým je Kristus. Toto prežívanie svojho života pod Kristovým pohľadom, má uzdravujúci účinok.
Pre sv. Augustína sú práve ľudské spomienky najmocnejším dynamizmom v živote, pretože oni nie sú iba strnulými fotografiami minulosti v nejakom zažltnutom obrázkovom albume. Ale sú skôr dynamickou a prítomnou pripomienkou minulých udalostí. Spomienky sú zhodnotením vyvolaného zážitku, ktorý pulzuje v podvedomí, plný farebných detailov z minulosti ale ovplyvňuje naše postoje k súčasným situáciám, k iným ľuďom, udalostiam a veciam, pretože práve postoj je tou silnou hodnotou, ktorá sa z nejakej udalosti zakorenila do našej pamäti. A práve postoje môžu silne vplývať na všetky prítomné rozhodnutia človeka. Ak pri takomto spomínaní zistíme, že spomienka, na ktorú sme napr. 25 rokov nepomysleli, zrazu sa vyplaví z podvedomia ako živá, svetlá a pretekajúca citom, môžeme si byť istý, že svojou vnútornou silou pôsobila v mnohých našich rozhodnutiach počas celých 25 rokov.
Ak sa tento uzdravujúci proces uskutoční s väčším množstvom spomienok, osobnosť modliaceho sa stane schopnejšou lásky a vďaky. Pretože nahromadené spomienky sa stávajú súčasťou našej osobnosti. Akonáhle si človek uvedomí, odkiaľ pramenia jeho nesprávne reakcie, získava už nad nimi aspoň čiastočnú kontrolu. Na duchovnej úrovní platí: čím viac som si vedomý sám seba, tým lepšie chápem, koho, vlastne v modlitbe odovzdávam Pánovi.
Každý človek má v sebe dve osoby. Tú lepšiu sa snažíme všade so sebou vodiť, všade ju ukazujeme, ale máme v sebe ešte tú druhú, za ktorú sa hanbíme, o ktorej nerád hovoríme, ku ktorej sa bojíme aj priznať a predsa sa v určitých spontánnych reakciách objaví. V tomto zmysle je modlitba spomienok „nebezpečnou procedúrou”, lebo dovolí práve tomu druhému človeku v nás, aby sa ozval. Aj tento, a predovšetkým práve tento človek, potrebuje Spasiteľa. V tejto modlitbe ide o to, vpustiť Krista do týchto najzraniteľnejších oblastí, kde sme slabí a kde najviac trpíme.
Pod vedením Ducha Sv. modlitba osobných spomienok ticho píše na srdce modliacej sa osoby jej autobiografiu. Človek si postupne privlastňuje svoju minulosť a viac si uvedomuje seba samého. Modlitbu, ktorá sa začala pasívnym otvorením sa Kristovmu Duchu, vedie sám Kristus. On je sprievodcom pri objavovaní a hodnotení spomienok. Modliaci sa človek pomaly začína vidieť svoju minulosť i seba samého tak, ako ho vidí Kristus, teda oveľa reálnejšie a s väčšou láskou.