7. Veľkonočný utorok
Pokračujeme v podmienkach plodného svedectva.
5) Piatou podmienkou je modlitba. Treba sa modliť za všetkých ľudí, ktorí ešte nezakúsili šťastie, ktoré spôsobuje poznanie Krista a jeho prijatie. Najprv sa treba modliť za tých, ktorých poznáme. Mám v rodine kohosi, kto ešte neuveril v Krista, alebo na pracovisku, v škole, na štúdiách sú kolegovia, kolegyne. Ako kresťan nemôžem byť ľahostajný k tomu, že druhý človek nepozná Krista. Preto každý známy človek, o kom viem, že ešte neprijal Krista, je pre mňa akoby záväzkom k modlitbe za neho.
Musím pri tom dodržať určitú postupnosť. Najprv musím pracovať na tom, aby sa oživila moja rodina, môj dom, moji spoluveriaci, až potom sa môžem usilovať o oživiť neveriacich, za ktorých sa môžem a mám modliť.
Potom sa začnem modliť za tých, ktorých osobne nepoznám, ale o ktorých som počul, čítal – a to je veľké množstvo ľudí.
Modlím sa za tých, ktorí majú iným ukázať cestu ku Kristovi skrze svoje svedectvo. Modlím sa za to, aby ich bol dostatok a aby mali odvahu vydávať svedectvo, lebo modlitba je jediným spôsobom, ktorým možno ovplyvniť Boha.
Viera je dar Ducha Svätého a treba ju vyprosiť. Boh očakáva, aby sme ho prosili. Modlitba je teda pre nás jediným dostupným prostriedkom, ktorým môžeme vplývať na fakt prijímania Boha človekom.
6) Šiesta podmienka je obsiahnutá v misijnom príkaze: „Iďte a učte!” Táto podmienka hovorí, že máme sami zobrať iniciatívu do svojich rúk, nečakať až ľudia prídu k nám, nesedieť doma a čakať, až ma niekto príde navštíviť a vtedy mu niečo poviem o Pánu Ježišovi: „Nikto neprišiel, nuž nebola šanca k ohlasovaniu evanjelia.“
Veď evanjelizácia je čímsi dynamickým, je vlastne chodením. Keď sa pozrieme na Pána Ježiša v evanjeliu zistíme, že jeho život je ustavičným putovaním. V niektorých filmových spracovaniach sa Pán Ježiš stále ponáhľa, stále je v pohybe. To je vlastne to „iďte” samého Pána Ježiša. On sám ide, učeníci idú, stretávajú rôznych ľudí, využívajú každú situáciu, ktorá sa vyskytne, aby mohli svedčiť. Veď aj Ježiš pri každej príležitosti učí, hlása Evanjelium.
To chodenie nemusí byť náhodné, môže byť premyslené, môže byť akosi naplánované, nemusí byť celkom náhodné: „Vyjdem si na ulicu a budem si proste chodiť.“ Môžem predsa naplánovať systematické chodenie z domu do domu a v študentskom domove od izby na najvyššom poschodí v ľavom rohu.
(Tieto materiály, ktoré tu podávam sú spracované myšlienky otca Blachnického, zakladateľa hnutia „Svetlo a život“ alebo inými slovami „Oáza“. Dávam ich sem preto, lebo sú múdre a sám sa modlím za to, aby vo mne bola taká miera Kristovej lásky, aby som to dokázal, nie akoby prinútený zvonku ale vedený vnútornou nutnosťou asi tak ako apoštoli, ktorí sa bránili: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli!“. Takže i keď to sám pre svoju narušenosť zatiaľ nedokážem, ale modlím sa za to a verím, že to Ježiš vo mne ráz spôsobí. To len ako vysvetlenie, aby ste si nemysleli, že som už tak dokonalý. Ale ak vy sami v sebe túto schopnosť a silu zažívate, tak robte ako je tu napísané!)
7) Siedma podmienka dopĺňa šiestu: „Choďte s láskou.” Sv. Pavol hovorí: „Láska Kristova nás poháňa.” Je to veľmi dôležití doplnenie, lebo často keď chceme ísť, máme rozličné komplexy, vzdory, obávame sa, že budeme ľudí obťažovať. Dokonca sa aj sami seba pýtame, či vôbec máme na to právo.
Ak nás bude sprevádzať vedomie, že konáme dobro, odpor zmizne, pretože láska dáva právo. Idem druhému podať ruku, zaniesť mu radostnú novinu, priniesť mu radosť, ukázať cestu ku šťastiu, aký teda ešte môžem mať odpor?
Ak váham, ak ma niečo zdržuje, tak sa podobám človeku, ktorý vidiac topiaceho sa pýta, či mu má pomôcť. Uvažuje nad tým, či mu má pomôcť. Možno sa chcel sám slobodne utopiť a možno sa chce sám zachrániť. To je absurdnosť! Predsa v takejto situácii netreba váhať, človek je viditeľne v nebezpečenstve, nuž treba mu pomôcť. Tak je to aj v evanjelizácii.
Ak mám čistý úmysel, ak idem z lásky, tak všetok odpor musí zmiznúť. Budem ešte viac slobodný, ak budem mať vedomie, že to nie moja láska, ale láska samého Boha sa v tom prejavuje, že to Kristus ide skrze mňa, poslúžiť si mojimi rukami, mojimi ústami, teda dávam mu seba ako nástroj, ako nástroj lásky.
8) Ôsma podmienka je zároveň praktickou radou: „Svedčiť o Ježišovi“, to znamená, nekrúžiť ďaleko od neho, nezačínať rozhovor od iných tém, aby sme si najprv kohosi naklonili. Treba hovoriť priamo bezprostredne, lebo ľudia na to čakajú.
Niekde je taký zvyk, napr. u Japoncov, že keď sa ku komusi príde na návštevu, tak skôr ako sa začne hovoriť o tom, prečo sme prišli, treba najmenej tri hodiny hovoriť zdvorilostne o všetkom inom, až potom na aktuálnu tému. U nás to nie je nutné. Niektorí si myslia, že kohosi priblížia ku Kristovi skrze filozofiu alebo jogu.
Istý profesor znalec jogy povedal: „Skrze Jogu možno kohosi za 30 rokov priviesť ku Kristovi, ak to stihnem, ak budem ešte žiť.“ To sú všetko cesty okružné a zatiaľ vidíme, že keď Kristus prichádza, tak odrazu zasahuje. Padá jedno slovo a trafí na jadro veci. Človek odrazu prežije otras, postaví sa pred podstatný problém.
Kedysi sa pred Kristom objavil človek menom Nikodém a začal svoj rozhovor: „Majster vieme, že si prišiel od Boha…..” Kristus mu na jeho zdvorilostné oslovenie vôbec neodpovedá, ale hneď začína k jadru veci: „Veru, veru hovorím Ti, ak sa niekto znovu nenarodí, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“, teda odrazu uvádza podstatnú tému a nekrúži okolo.