22. pondelok – (Lk 4,16-30)

Dnešné evanjelium hovorí o dobrom zvyku, ktorý zachovával aj Pán Ježiš. „Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do Synagógy a vstal, aby čítal.“ Je dobré denne sa kontaktovať so Slovom Božím, ale predsa zvláštnym spôsobom je na to určený práve deň sviatočný. Tento deň by mal výraznejšie ako iné, patriť modlitbe a čítaniu Písma Svätého. Modlitba na jednej strane a čítanie Písma na druhej strane tvoria akési duchovné dýchanie, alebo akýsi dialóg. Prejavom duchovného života je rozhovor s Bohom. Teda nielen k Bohu v modlitbe volať, ale aj počúvať Boha v Písme Svätom. Jedine vtedy nás Boh vyslyší, ak aj my vyslyšíme Jeho. V Písme Svätom sú zjavené všetky podmienky, za akých nás Boh počuje a vyslyší.

Pán Ježiš sa snaží pretlmočiť a vyložiť prečítané Slovo Božie svojím blízkym. A toto by malo byť zvykom v každej kresťanskej rodine. Podeliť sa svojím duchovným poznaním s manželkou, s deťmi, aby sme ich učili spôsobu božieho myslenia a nie chytrosti tohto sveta.

Všimnime si ďalšiu maličkosť. Keď Ježiš držal v ruke zvitok, tak určite nemal v ruke Novozákonný text ale Starý zákon. Starý zákon sa často v našom katolíckom prostredí podceňuje a zabúdame na to, že prvotná cirkev vyrástla do svojej krásy vo formácii Starozákonných textov. Mali v rukách Starozákonné zvitky a pred sebou živého Ježiša a jeho hlásanie. Ježiš je kľúčom k pochopeniu Starozákonných textov.

Písmo Sväté až vtedy začína byť účinné, keď si človek uvedomí, že to Slovo je adresované osobne jemu a že sa týka práve dneška. Tak ako Pán Ježiš cituje: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Treba sa snažiť o to, aby sa aj dnes a každý deň splnila aspoň čiastočka Božieho Slova v našich životoch. Toto sú tak zvané kroky viery. Sv. František sa snažil ihneď to, čo teoretický poznal z Písma, naplniť praktický skutkom. Píše sa o ňom, že raz keď čítal evanjelium o viere, ktorá horu prenesie, ihneď zvolal: „Kde je tá hora, chcem ju preniesť!“ Pán Ježiš mu vtedy odpovedal: „Tou horou je tvoje pokušenie.“

Ak sa kresťan o toto snaží, potom nastúpi sila kázne a objaví sa aj Slovo milosti. V opačnom prípade je účinok jeho kázania nepatrný. O Pánu Ježišovi počujeme: „Všetci mu prisvedčovali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst.“ Keď človek najprv robí, to čo druhým káže, jeho slovo dostáva závlahu Božej milosti. Sám Boh sa hlási k jeho hlásaniu.

Sv. Pavol takto charakterizuje svoje hlásanie: „Ani ja bratia, keď som prišiel k vám, neprišiel som vám hlásať Božie tajomstvá nadnesenými slovami alebo múdrosťou. Rozhodol som sa totiž, že medzi vami nebudem vedieť nič než Ježiša Krista a to Ukrižovaného.“ Ukrižovaný Kristus to je celá pravda potrebná k našej Spáse. To je výpoveď o Božej láske voči nám. Pri hlásaní evanjelia, máme používať ukrižované slová. Tak ako bol Ježiš na kríži zbavený svojich pekných šiat, tak aj naše slovo ohlasovania musí byť zbavené všetkého pátosu a nadsádzky. Musia to byť úprimné slová, ktoré vychádzajú z poznania Boha i seba, Božej veleby i vlastnej biedy. Len úprimné slovo môže vyvolať spasiteľný nepokoj, ktorý človeka môže aj bolieť. Božie Slovo je ostrejšie ako dvojsečný meč.

Prítomnosť Božej pravdy môže bolieť, ale je to spasiteľná bolesť, ktorú keď pretrpíme nájdeme cestu Spásy. Sv. Augustín hovorí, že človeku sa najprv zdá, akoby Božie Slovo bolo nepriateľom jeho duše, a až neskoršie pochopí a zistí, že je príčinou jeho Spásy.