V dnešnom evanjeliu počujeme, ako Pán Ježiš postupne vovádza a zasväcuje učeníkov do tajomstva kríža. Dáva im na známosť, že mu treba ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú a tretieho dňa vstane z mŕtvych. Apoštol Peter ho zobral nabok a začal mu robiť výčitky. Toto je naša prirodzená reakcia na akékoľvek utrpenie vo svete i v nás samých. Začíname vyčítať Bohu a radiť mu, akoby to bolo lepšie bez utrpenia. Presviedčame Boha o tom, žeby sme si vedeli aspoň predstaviť lepší svet bez bolesti, bez sĺz, bez rôznych fyzických i psychických zranení. Náš svet – jedna radosť.
Apoštol Peter, o ktorom sme minulú nedeľu čítali ako vedený Duchom Svätým vyznal Kristovo Božstvo, teraz tomu istému Ježišovi hovorí: „Nech ťa Boh chráni, Pane! To sa ti nesmie stať.“ Hovorí z neho živočíšna láska k Pánovi Ježišovi. Ale človek do dokonalosti lásky dozrieva v tieni kríža.
V jednej židovskej ročenke som čítal zaujímavú úvahu, kde sa autor zamýšľa nad smrťou Áronových synov, ktorý zomreli za to, že priniesli Bohu cudzí oheň, ktorý im On neprikázal. Autor hovorí: „Viera, ktorá sa prejavuje naplňovaním praktických príkazov, kultom vzdávaným Bohu, nie je určená k tomu, aby vyjadrovala alebo uspokojovala ľudské city. Znamená, že človek prijíma to, čo pobiblická tradícia nazýva „jarmo Nebeského kráľovstva, jarmo Tóry (Mojžišovho zákona) a jej príkazov“. Viera sa prejavuje činmi, ktoré človek realizuje preto, že vie, že je jeho povinnosťou ich robiť, a nie z osobnej pohnútky, ktorá, i keď smeruje k ucteniu Boha, hľadá uspokojenie osobnej potreby okľukou skrz Boží kult. Toto je cudzí oheň.“
Nezažijeme vo svojej duši skutočnú slobodu od egoizmu, schopnosť pravej lásky, ak sa dobrovoľne nerozhodneme zobrať svoj kríž, kráčať za Kristom. Často je celý náš kresťanský život iba snahou lepšie sa poistiť proti krížom a trápeniam, ktoré prichádzajú na tento svet a na nás v ňom. Myslíme si, že, keď sa budeme viacej modliť, že sa zachránime od rakoviny. Najhoršia rakovina každého človeka je v tom, že seba miluje nadovšetko, že seba milujeme viac ako Boha. Pán Ježiš nám nikde neprisľubuje, že ak pôjdeme za ním, že nás čaká bezproblémový život. Keď si človek uvedomí, aký hrozný a nespravodlivý je voči Bohu, Absolútnemu dobru, aký nespravodlivý je i voči sebe samému, lebo len v Bohu je jeho dokonalosť a blaženosť, až potom začne súhlasiť s tajomnou Božou výchovou, ktorá sa uskutočňuje na kríži a skrze kríže.
Sv. apoštol Pavol hovorí, že slovo o kríži patrí k hlásaniu evanjelia. Kríž nás oslobodzuje z moci zlých duchov, ktorí hľadajú len slasť za každú cenu, ktorí chcú užívať sebeckú rozkoš aj skrze naše telá. Kríž nás oslobodzuje ešte viac. Od egoizmu a od našej zvrátenej vôle, ktorá sa stále krúti len okolo ega a nezameriava sa k Bohu, a ak aj áno, tak zasa len preto, aby z toho čosi mala. Svojou otázkou to vyjadril aj apoštol Peter: „My sme opustili všetko a išli sme za tebou, čo z toho teda budeme mať.“
Kríž je Božou mocou a Božou múdrosťou. Je tak veľkou Božou múdrosťou, že bez zvláštneho prispenia Božieho svetla, Ducha Svätého, nie sme ju schopný pochopiť a osobne zabudovať do svojho života. Apoštol Pavol nám radí: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte, aby ste s obnovenou mysľou vybadali, čo je Božia vôľa, čo je dobré, bohumilé a dokonalé.“
Kto nám radí vyhnúť sa krížu, „zjednodušiť si život“, je pokušiteľ, ktorý nás nevedie ku Spáse. Pán Ježiš, ktorý je náš vzor a učiteľ nám hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nech ma nasleduje!“
Ak chceš ísť tam, kde je Ježiš, prvým a nutným krokom musí byť „zaprenie seba“ alebo „sebazápor“. Je to dokonca nutné i pre zdravie tvojho tela. V záujme seba – zachovania sa radi podrobíme rôznym diétnym kúram a pôstom. Je to múdre „seba – obmedzenie“ v záujme „seba – zachovania“. Ale toto ešte stále robíme pre seba.
Druhým krokom je „vziať svoj kríž“. To sú sebazaprenia, ktoré sme si nevybrali my a ktoré ani nevychádzajú z našej vôle. Je to Božia výchova, ktorú nám ku Spáse pripravil Boh v Škole života. Tam odumierame sebe dokonalejším spôsobom. Tu sa deje to, čo sv. Pavol hovorí: „S Kristom som ukrižovaný a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“.
Tretím krokom, ktorý má sprevádzať obidva predchádzajúce je „nech ma nasleduje“. Teda je to snaha žiť ako Kristus, dokonca je to viac, dovoliť, aby Kristus žil vo mne. To sa deje vtedy, keď nie moja vôľa je absolútnym kritériom pre môj život, ale keď tým absolútnym kritériom sa stáva vôľa Božia. „Lebo, kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“. Hovorí Pán!