Dnes sme mohli počuť v prvom čítaní výzvu: „Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva.“ Božie Slovo nás dnes nabáda k pokore a tichosti. Ak sme dobre počúvali, k tomu istému nás vyzýva aj verš pred evanjeliom: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.” Vo svojej ľudskej pýche hľadáme Boha kdesi veľmi vysoko, ale Pán Ježiš nám zjavuje Boha s Tichým a Pokorným srdcom, a chce, aby sme ho nasledovali v tichosti a pokore. Boh sa zjavuje ako Tichosť a Pokora a pritom Všemohúcnosť. Absolútno, ktoré je základom všetkého, je Pokora a Láska.
„Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha.“ Pokora privedie do duše Božiu milosť, zaľúbenie Boha. Nejde o hocijakú pokoru, ale o pokoru srdca. Človek sa môže hrbiť až po zem a predsa nemusí mať pravú pokoru. Pravú pokoru nám ukazuje sv. Ján Krstiteľ. Hoci sám bol veľmi populárny a mnohí jeho súčasníci si o ňom mysleli, že azda on je mesiášom, priznal a nezaprel: „Ja nie som mesiáš!” A na konto Pána Ježiša povedal: „On musí rásť a ja sa musím menšiť!” Toto je životný program každého kresťana. V kresťanstve nejde o rozvoj nášho sebeckého ega, ale o vzrast Krista v nás. Ide o to, aby sme Krista prijali ako svojho Pána a Spasiteľa a dovolili mu v sebe rásť skrze snahu o poslušnosť Božiemu Slovu. Kristus žije v nás, ak uskutočňujeme Božie Slovo. Toto je zmysel každej svätej omše. Otvoriť sa Kristovmu Slovu, alebo otvoriť sa Bohu skrze jeho Slovo. Súhlasiť s Božím Slovom. A prijať Ježiša v Slove i vo Sviatosti. Ak človek neprijíma Ježiša v Slove a vo Sviatosti nie je skutočne pokorný, ale stále žije v zajatí svojho hriešneho ega.
„Mnohí sú vznešení a slávni, ale on tichým zjavuje svoje tajomstvá. Lebo Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú”. Pokora je Pravda. A táto Pravda obsahuje dve skutočnosti: Na jednej strane je to pravda o našej hriešnosti ale na druhej strane je to poznanie Boha, jeho dobroty a Veľkých vecí, ktoré v našich životoch spôsobuje Boh. Skutočná pokora sa v človeku objavuje, až keď poznáva Božiu velebnosť. Je to akási spontánna reakcia čistej ľudskej duše na velebnosť Boha.
Starec Silván z Hory Athos uvažuje takto: „Človek je stvorený zo zeme; čo v ňom môže byť dobrého? Ale milosť Božia ozdobila človeka milosťou Ducha Svätého, a človek sa stal podobným Ježišovi Kristovi, Synovi Božiemu. Veľké je toto tajomstvo a veľká je milosť Boha k človeku. Keby všetky národy zeme vedeli, ako Pán miluje človeka, všetci by milovali Krista a Kristovu pokoru a priali by si vo všetkom sa mu podobať. Ale pre človeka samotného je to nemožné, lebo len v Duchu Svätom sa človek stáva podobným Kristovi. Padlý človek sa pokáním očisťuje a obnovuje sa milosťou Ducha Svätého a stáva sa vo všetkom podobným Pánovi. Tak veľká je milosť Božia k nám.
Vzdávame ti vďaky, Pane, za to, že si dal zemi Ducha Svätého, ktorý učí dušu veciam, o ktorých ani netušila, že ich bude poznať. Duch Svätý nás učí Kristovej pokore, aby duša v sebe vždy nosila milosť Božiu, ktorá obveseľuje dušu; zároveň však Pán dáva duši smútok nad ľuďmi a slzavú modlitbu zato, aby všetky národy poznali Pána a potešili sa jeho láskou.“
Božie Slovo nás vystríha aj pred opačnou možnosťou: „Na rany pyšných nieto lieku, lebo krovie hriechu v nich zapustí korene a neuvedomia si to.” Dokiaľ je človek pyšný, neexistuje pre neho pomoc. Pýcha spočíva v tom, že jeho ego stále sedí na tróne srdca a človek svoj život Kristovi nepodriadi a stále hľadá len sám seba. A hoci má zo svojho života depresiu, ktorú rieši alkoholom alebo drogami, predsa od tohto pomýleného životného štýlu neustúpi.
Človek je pyšný, dokiaľ sa neriadi Slovom Božím a podobne ako kráľ, v ktorejsi rozprávke, stále kričí: „Ja sám, ja sám”. Uznanie vlastnej hriešnosti je cestou, na ktorej pocítime bezmocnosť stať sa vlastnými silami lepšími. Oplakávanie vlastnej hriešnosti je podľa duchovných otcov výrazom intenzívnej skúsenosti s Bohom. To nás vedie k pokore. Tak napr. hovorí sv. Izák Sýrsky: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celučičký svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.“
O tom hovorí aj evanjelium, keď nás vyzýva k tomu, aby sme obrazne povedané zaujali posledné miesto na hostine. Nič nie je správnejšie ako prísť k Bohu v postoji mýtnika: Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Je nebezpečné pristupovať k Bohu v sebavedomom postoji spravodlivého. To môže viesť k tomu, o čom hovorí podobenstvo o svadobnej hostine: „Priateľu, posaď sa nižšie!“
Na záver nechám znovu prehovoriť starca Silvána. „Sú ľudia, ktorí tvrdia, že Boh nie je. To hovoria preto, že v ich srdci žije pyšný duch, ktorý im vnucuje lož o Pravde a o Božej Cirkvi. Myslia si, že sú chytrí, ale v skutočnosti nechápu ani to, že tieto myšlienky nie sú ich, ale pochádzajú od nepriateľa. Keď však niekto takéto myšlienky srdcom príjme a obľúbi si ich, spriazni sa so zlým duchom. Kiež Boh nikomu nedovolí zomrieť v takomto stave! V srdci svätých však žije milosť Ducha Svätého, ktorá ich robí príbuznými s Bohom, a oni zreteľne cítia, že sú duchovnými deťmi nebeského Otca, a preto volajú: „Abba, Otče!« (Rim 8,15-16; Gal 4,61).
Duša sa pri týchto slovách raduje a veselí. V Duchu Svätom vie, že Boh je náš Otec. I keď sme stvorení z prachu, Duch Svätý v nás žije a robí nás podobnými Pánu Ježišovi Kristovi, tak ako sa deti podobajú svojmu otcovi.
Kto poznal v Duchu Svätom Božiu Lásku, nemá vo dne v noci pokoj, a i keď jeho telo už nemôže a chce si ľahnúť na lôžko, i na lôžku sa neúnavná duša celou silou ženie k Bohu, svojmu Otcovi. Pán nás spriaznil so sebou. „Ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás!“ (Jn 17,21). Tak z nás Pán Duchom Svätým činí jedinú rodinu s Bohom Otcom“.