„Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva.“ Božie Slovo nás dnes nabáda k pokore a tichosti. Ak sme dobre počúvali, k tomu istému nás vyzýva aj verš pred evanjeliom: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.” Radi by sme vo svojej ľudskej domýšlavosti robili ako Ježiš „Veľké Božie Skutky”. Ale Pán Ježiš od nás predovšetkým žiada, aby sme ho nasledovali v tichosti a pokore srdca. Boh sa zjavuje ako Tichosť a Pokora a pritom Všemohúcnosť. Absolútno, ktoré je základom všetkého, čo je, je Pokora.
„Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha.“ Pokora privedie do duše Božiu milosť, zaľúbenie Boha. Nejde o hocijakú pokoru, ale o pokoru srdca. Poznáme aj hrbatú pokoru. Človek sa môže svojím telom klaňať až po zem a predsa nemusí mať pravú pokoru. Pravú pokoru nám ukazuje sv. Ján Krstiteľ. Keď počul, že prišiel Ježiš, hoci sám bol veľmi populárny a mnohí jeho súčasníci si o ňom mysleli, že je mesiášom, priznal a nezaprel: „Ja nie som mesiáš!” A na konto Pána Ježiša povedal: „On musí rásť a ja sa musím umenšiť!” Toto je životný program každého kresťana.
V kresťanstve nejde o rozvoj nášho sebeckého ega, ale o vzrast Krista v nás. Ide o to, aby sme Krista prijali ako svojho Pána a Spasiteľa a dovolili mu v sebe rásť skrze snahu o poslušnosť Božiemu Slovu. Kristus žije v nás ak uskutočňujeme Božie Slovo. Toto je zmysel každej svätej omše. Otvoriť sa Kristovmu Slovu, alebo otvoriť sa Bohu skrze jeho Slovo. Súhlasiť s Božím Slovom. A prijať Ježiša v Slove i vo Sviatosti. Ak človek neprijíma Ježiša v Slove a vo Sviatosti nie je skutočne pokorný, ale stále žije v zajatí svojho hriešneho ega.
„Mnohí sú vznešení a slávni, ale on tichým zjavuje svoje tajomstvá. Lebo Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú”. Pokora je Pravda. A táto Pravda obsahuje dve skutočnosti: Na jednej strane je to pravda o našej hriešnosti ale na druhej strane je to poznanie Boha, jeho dobroty a Veľkých vecí, ktoré v našich životoch spôsobil a spôsobuje Boh. Skutočná pokora sa v človeku objavuje, až keď poznáva Božiu velebnosť. Je to akási spontánna reakcia čistej ľudskej duše na velebnosť Boha.
Božie Slovo nás vystríha aj pred opačnou možnosťou: „Na rany pyšných nieto lieku, lebo krovie hriechu v nich zapustí korene a neuvedomia si to.” Dokiaľ je človek pyšný, neexistuje pre neho pomoc. Prečo? Lebo základná pýcha spočíva v tom, že ľudské ego stále sedí na tróne srdca a človek svoj život Kristovi nepodriadi a stále hľadá len sám seba. A hoci má zo svojho života depresiu, ktorú rieši alkoholom alebo drogami, predsa od tohto pomýleného životného štýlu neustúpi. Človek je pyšný, dokiaľ sa neriadi Slovom Božím a podobne ako pán kráľ, v ktorejsi starej rozprávke kričí: „Ja sám, ja sám”. Práve uznanie vlastnej hriešnosti je cestou, na ktorej pocítime bezmocnosť stať sa vlastnými silami lepšími. Oplakávanie vlastnej hriešnosti je podľa duchovných otcov výrazom intenzívnej skúsenosti s Bohom. To nás vedie k pokore. Tak napr. hovorí sv. Izák Sýrsky: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celučičký svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.“
O tom hovorí aj evanjelium, keď nás vyzýva k tomu, aby sme obrazne povedané zaujali posledné miesto na hostine. Nič nieje správnejšie ako prísť k Bohu v postoji mýtnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ Je nebezpečné pristupovať k Bohu v sebavedomom postoji spravodlivého. To môže viesť k tomu, o čom hovorí podobenstvo o svadobnej hostine: „Priateľu, posaď sa nižšie!“
O čo vlastne ide, veľmi dobre dokumentuje ceremoniál, ktorý sa odohráva pri pohrebe rakúskych cisárov. Roku 1989 zomrela posledná rakúska cisárovná Zita vo veku 97 rokov. Pohrebný sprievod s telesnými pozostatkami ženy, ktorá žila veľmi skromne a v ústraní, sa približoval ku kláštoru kapucínov vo Viedni. Ceremonár zaklopal na bránu cisárskej hrobky. Strážca hrobky sa zvnútra opýtal: „Kto chce vstúpiť?“ Ceremonár odpovedal: „Zita, rakúska cisárovná, korunovaná kráľovná uhorská, kráľovná česká, dalmátska, chorvátska, kráľovná Jeruzalema, veľkovojvodkyňa rakúska, toskánska a krakovská, vojvodkyňa lotrinská, salzburská, korutánska, veľkokňažná sedmohradska, grófka Moravy, vojvodkyňa Horného a Dolného Sliezska, grófka habsburská a tirolská, grófka Hornej i Dolnej Lužice, princezná portugalská…“ Ceremonár vymenoval spolu 54 titulov. Strážca hrobky odpovedal: „Nepoznám ju!“ Ceremonár zaklopal ešte raz na bránu. Strážca sa zdnuka znovu spýtal: „Kto chce vstúpiť?“ Ceremonár: „Zita, jej Výsosť, cisárovná a kráľovná.“ Strážca: „Nepoznám!“ Ceremonár znovu trikrát zaklopal. Strážca: „Kto chce vstúpiť?“ Ceremonár: „Zita, smrteľný a hriešny človek.“ Strážca: „Nech vojde.“ Vtom sa naraz otvorili obidve krídla veľkej brány.
Všetci sme hriešni a je znakom duševného zdravia, keď si niekto svoju hriešnosť a obmedzenosť uvedomuje. A je znakom duševnej choroby, keď niekto nechce uznať svoju obmedzenosť a hriešnosť. Robí sa bohom na zemi.
Sv. František chce prebudiť v nás pokoru týmito slovami: „Uvažuj človeče, k akej dôstojnosti ťa povzniesol Pán Boh, keď ťa podľa tela stvoril k obrazu svojho milovaného Syna a podľa ducha stvoril ku svojej vlastnej podobe. A všetky stvorenia pod nebom slúžia svojmu Stvoriteľovi, poznávajú ho a poslúchajú podľa svojej prirodzenosti lepšie než ty. A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho v spolčení s nimi ukrižoval a dosiaľ križuješ, keď máš svoje potešenie v nerestiach a hriechoch.
Čím sa teda môžeš chváliť? Keby si bol taký chytrý a múdry, že by si mal všetky vedomosti a dokázal prekladať všetky jazyky i prenikať veci nebeské, predsa sa tým všetkým nemôžeš chváliť. Veď jediný zlý duch vedel viac o nebeských veciach a ešte dnes vie o veciach pozemských, než všetci ľudia dohromady, s výnimkou toho, keby niekto dostal mimoriadne poznanie najvyššej múdrosti od Pána. Tak isto, keby si bol krajší a bohatší ako všetci ostatní a keby si trebárs aj zázraky konal a vyháňal diablov, to všetko je proti tvojej prirodzenosti a nijako ti nepatrí a teda nijako sa tým nemôžeš chváliť. Avšak v jednej veci sa môžeme chváliť „svojím slabosťami” a keď denne nesieme svätý kríž nášho Pána Ježiša Krista.”