Skôr ako sa vhĺbime do teologického bohatstva počutých textov, je potrebné si uvedomiť, komu evanjelista Marek adresuje svoje evanjelium. Marek adresuje svoje evanjelium kresťanom z pohanov. Tento text nám odhaľuje, aká asi mohla byť v tej dobe úroveň hygieny medzi pohanmi, keď im Marek musí vysvetľovať také základné veci, že Židia si umývajú ruky pred jedlom, že sa kúpu po príchode z tržnice, že umývajú čaše, džbány, medenice a postele. Na jednej strane nám tieto texty ukazujú vysokú kultúrnu úroveň židovstva, z druhej strany odhaľujú biedu pohanov.
Keď Ježiš v dnešnom evanjeliu pranieruje farizejov a ich obradné umývanie, nerobí to preto, že by neuznával požiadavky hygieny, ktoré nakoniec vyplývajú z Božieho zákona, ale preto, že si farizeji, z týchto hygienických predpisov, ktoré sú samé o sebe dobré, urobili rituál, ktorý sa musel zachovať bez ohľadu na to, či bol potrebný alebo nie. Oni nepozerali na to, či mal niekto špinavé ruky a či sa teda mal umyť, ale na to, či si umyl, alebo neumyl ruky, či dodržal stanovený rituál.
Pán Ježiš aj v tomto odhaľuje povrchnosť farizejov, ktorá sa uspokojuje s dodržaním predpisu, bez toho, aby sa zamyslela nad zmyslom nariadenia. Či sa mám umývať preto, aby som sa umyl, alebo preto, že som skutočne špinavý. Existuje však iný druh povrchnosti. niečo omnoho horšie, čo Pán Ježiš nemal rád. Farizeji, či už tí dávni, alebo dnešní, sa uspokojujú ľudskou slušnosťou. Pán Ježiš však odhaľuje našu chorobu, ktorá je hlbšie, ako je vonkajší skutok: „Lebo zvnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť.”
Naším základným problémom, nie je zlý skutok, ale zlé bytie. Zlé je ľudské srdce, zlo je v nás. Vieme byť slušní, ale sami od seba nevieme byť dobrí. Každý hriešny skutok je len prejavom toho, čo je v nás. Keby sme boli dobrí, nedokázali by sme robiť a myslieť zle. Keby sme milovali dobro, hriech by nám vôbec nechutil. Tragédia človeka je v tom, že jeho vôľa sa po prvotnom hriechu naklonila ku zlu.
Ako riešiť problém vnútra človeka ukazuje sv. Jakub vo svojom liste: „Bratia moji milovaní, každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatmenia z obratu.” Skutočné dobro pochádza od toho, ktorý jediný je Dobrý. V pravom slova zmysle Dobrý je jedine Boh. On jediný je dokonalé bytie. Zlo definujeme ako nedostatok dobra. Boh nemá nedostatok dobra. Človek sa stáva dobrým vtedy, keď má účasť na Božom živote. Každá ozajstná čnosť je prejavom tohto Božieho života v nás.
Sv. Jakub ďalej hlása: „On nás zo svojej vôle zrodil slovom pravdy, aby sme boli ako prvotiny jeho stvorenia.” Celá stvorená skutočnosť povstala k bytiu Božím Slovom. Nie nejakým slepým a náhodným vývojom, ale dokonalým a múdrym Slovom Stvoriteľa. Písmo sväté na mnohých miestach učí: „Boh povedal a stalo sa!” Božie Slovo je živé a účinné. Dokonalý vesmír je vesmír, ktorí sa riadi Slovom Božím. Na počiatku mal človek toto Božie Slovo vo svojom srdci, ale jeden z dôsledkov prvotného hriechu je v tom, že človek stratil kontakt so svojím vlastným vnútrom.
Preto máme urobiť to, čo hovorí apoštol o kúsok ďalej: „V tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše!” Obnoviť a oživiť v sebe to, čo už je hlboko v našom srdci, ale akoby zasypané prachom. Slovo Božie treba prijať v tichosti. Nutný priestor pre slovo je mlčanie, tichosť, pokora. Sv. Ambróz hovorí: „Keď čítam Sväté písmo, Boh sa vracia poprechádzať sa v pozemskom raji.”
„A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba.” To Slovo, ktoré sme počuli a ktorému sme dovolili svojou ochotou, aby sa v nás rozvilo, to Slovo sa chce prejaviť aj v našich skutkoch. Slovo chce znovu zjavovať Otca nami prejavenej dobrote. Božie Slovo nie je len pre naše uši, ale pre praktické prevedenie, len vtedy prináša úrodu Spásy.
To hlása aj posledná myšlienka tohto úryvku: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta.” Nedá sa povedať o každej forme nábožnosti, že je rýdza a bezchybná. Veľmi často charakterizujeme človeka ako nábožného, keď chodí do kostola. Ale vada jeho nábožnosti môže byť v tom, že sa skutočne obmedzuje len na kostol. Pravá nábožnosť sa prejavuje vždy vo vzťahu k blížnym, zvlášť k tým najbiednejším.
Na záver jednu myšlienku od sv. Bernarda: „Duša hľadá Slovo, s ktorým by súhlasila pre svoju nápravu, ktorým by sa osvietila pre poznania, na ktoré by sa oprela, aby bola silná, ktorým by sa napravila, aby bola múdra, ktorému by sa podrobila, aby bola krásna, s ktorým by sa zasnúbila, aby bola plodná, ktoré by požívala, aby bola blažená. Slovo sa stalo telom a prebýva už v nás. Prebýva vierou v našich srdciach, prebýva v našej pamäti, prebýva v myšlienke a zostupuje až k obrazotvornosti.”