22. nedeľa cez rok „B“ – (Dt 4,1-2.6-8; Jak 1,17-27; Mk 7,1-23)

Skôr ako sa vhĺbime do teologického bohatstva počutých textov, je potrebné si uvedomiť, komu evanjelista Marek adresuje svoje posolstvo. Marek adresuje svoje evanjelium pohano – kresťanom, teda tým, ktorí nepochádzali zo Židov. Tento text nám okrem iného hovorí, aká asi mohla byť úroveň hygieny medzi pohanmi v tej dobe, keď im musel vysvetľovať také základné veci, že Židia si umývajú ruky pred jedlom, že sa kúpu po príchode z tržnice, že umývajú čaše, džbány, medenice a postele. Z druhej strany nám tieto texty ukazujú vysokú úroveň hygieny u Židov.

Ak Ježiš pranieruje farizejov a ich obradné umývanie, nerobí tak preto, žeby neuznával požiadavky hygieny, ktoré nakoniec vyplývajú z Božieho zákona, ale preto, že si farizeji, z týchto hygienických predpisov, ktoré sú samé o sebe dobré, urobili rituál, ktorý sa musel zachovať bez ohľadu na to, či bol potrebný alebo nie. Oni nepozerali na to, či mal niekto špinavé ruky a či sa teda mal umyť, ale na to, či si umyl, alebo neumyl ruky, či dodržal stanovený rituál. Ježiš v tom odhaľuje povrchnosť, ktorá sa uspokojuje s dodržaním predpisu, bez toho, aby sa zamyslela nad zmyslom nariadenia. Či sa mám umývať preto, aby som sa umyl, alebo preto, že som skutočne špinavý.

Táto povrchnosť je však odrazom inej povrchnosti, niečoho omnoho horšieho, čo Ježiš nemal rád. Farizeji, dávni i dnešní, sa uspokojujú ľudskou slušnosťou. Zamieňajú si slušnosť s dobrotou. Ježiš nechce len slušných ľudí, ale ľudí dobrých. Problém človeka je hlbšie, ako je vonkajší skutok: „Lebo zvnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť.” Základným problémom človeka nie je zlý skutok, ale zlé bytie. Zlé je ľudské srdce, zlo je v nás. Dokážeme byť slušní, ale sami od seba nevieme byť dobrí. Každý hriešny skutok je len prejavom toho, čo je v nás. Keby sme boli dobrí, nedokázali by sme robiť zlo a myslieť zle. Keby sme milovali dobro, hriech by nám vôbec nechutil. Tragédia človeka je v tom, že jeho vôľa sa po prvotnom hriechu naklonila ku zlu.

Ako riešiť tento problém vnútra človeka ukazuje sv. Jakub vo svojom liste: „Bratia moji milovaní, každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatmenia z obratu.” Skutočné dobro pochádza od toho, ktorý jediný je Dobrý. V pravom slova zmysle Dobrý je jedine Boh. On jediný je dokonalé bytie. Človek sa stáva dobrým vtedy, keď má účasť na Božom živote. Každá ozajstná čnosť je prejavom tohto Božieho života v nás. Ježiš je ten Život. Preto, ak je možnosť prijať Božiu milosť skrze Ježiša, sme vo vlastnom záujme povinní tak urobiť. Ježiš zjavuje moc, ktorá pramení do ľudského života, skrze spojenectvo s Bohom. Jeho ľudské srdce je podstatne zjednotené s Božím Slovom. V tomto tkvie podstata problému farizejov dnešných i minulých. Chodíme do kostola, ale Krista ako Slovo i ako Sviatosť neprijímame. Žijeme v hriechu a pre hriech. Točíme sa stále okolo svojej skazenosti a hrozíme sa stretnutia s Božou spravodlivosťou. Jedine ak sa otvoríme Ježišovi a prijmeme ho, objaví sa v nás Život, ktorý sa Bohu páči, a ktorý Boha dosahuje.

Sv. Jakub ďalej hlása: „On nás zo svojej vôle zrodil slovom pravdy, aby sme boli ako prvotiny jeho stvorenia.” Celé stvorenie sa uskutočnilo Božím Slovom. Nie nejakým slepým a náhodným vývojom, ale dokonalým a múdrym Slovom. Písmo sväté na mnohých miestach učí: „Boh povedal a stalo sa!” Božie Slovo je živé a účinné. Na počiatku mal človek toto Božie Slovo vo svojom srdci, ale jeden z dôsledkov prvotného hriechu je v tom, že človek stratil kontakt so svojím vlastným vnútrom.

Preto máme urobiť to, čo hovorí apoštol: „V tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše!” Obnoviť a oživiť v sebe to, čo už v hĺbke nášho srdca máme, ale akoby zasypané prachom. Božie slovo potrebuje priestor mlčania, tichosti, pokory. Božie Slovo je ako operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať do svojho srdca, aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak, ako je dobré vhodné pred inštaláciou prečítať si na čo daný systém slúži, čo vyžaduje a čo spôsobuje, tak aj my ak chceme Ježiša prijať, musíme najprv poznať Božie Slovo, aby sme vedeli k čomu hovoríme svoje „Áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaže všetky súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu života, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva „Kristus – Bohočlovek“, mohla úplne prejaviť. Náš život je ako nejaký program, ktorý ak má správne fungovať, potrebuje zmenu operačného systému.

V prvom čítaní sme počuli výzvu: „A teraz, Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré vás učím a zachovávaj ich, aby ste žili a vošli do krajiny, ktorú vám chce dať Pán, Boh vašich otcov, do vlastníctva.“ Stručne by sme to mohli vyjadriť takto: „Počúvaj a zachovávaj!“ Mnoho ľudí si chodí do kostola vypočuť Božie Slovo, ale ich všedný život sa riadi úplne inými princípmi. Nestačí len počúvať, ale treba každé Božie Slovo realizovať. Len vtedy sa Božie Slovo stáva pre nás Slovom života a vedie nás ku Spáse. Len vtedy prežívame tú istú skúsenosť, ktorú vyjadruje apoštol Jakub: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba.” To Slovo, ktoré sme počuli a ktorému sme dovolili svojou ochotou, aby sa v nás rozvilo, to Slovo sa chce prejaviť aj v našich skutkoch. Slovo chce znovu zjavovať Boha skrze žitú dobrotu človeka. Božie Slovo nie je len pre naše uši, ale pre praktické prevedenie, len vtedy prináša úrodu Spásy.

To hlása aj posledná myšlienka tohto úryvku: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta.” Nedá sa povedať o každej forme nábožnosti, že je rýdza a bezchybná. Veľmi často charakterizujeme človeka ako nábožného, keď chodí do kostola. Ale vada jeho nábožnosti môže byť v tom, že sa skutočne obmedzuje len na kostol. Pravá nábožnosť sa prejavuje vždy vo vzťahu k blížnym, zvlášť k tým najbiednejším. Zdravá a bezchybná nábožnosť sa v nás objavuje vtedy, keď sa snažíme poznať Boha a jeho požiadavky a žiť podľa nich. V opačnom prípade sa vystavujeme falošnej nábožnosti, ktorá vždy spotvoruje dušu do farizejstva. Aj v tejto svätej omši, prosme Ježiša, ktorý sám je Božím Slovom, aby nás uchránil od falošnej nábožnosti, ktorá nedosahuje Boha. Prosme Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatemnenia z obratu, aby nám dal účasť na dobrom údele a na dokonalom dare, ktorým je Duch Svätý.

Sv. Bernard hovorí: „Duša hľadá Slovo, s ktorým by súhlasila pre svoju nápravu, ktorým by sa osvietila pre poznania, na ktoré by sa oprela, aby bola silná, ktorým by sa napravila, aby bola múdra, ktorému by sa podrobila, aby bola krásna, s ktorým by sa zasnúbila, aby bola plodná, ktoré by požívala, aby bola blažená. Slovo sa stalo telom a prebýva už v nás. Prebýva vierou v našich srdciach, prebýva v našej pamäti, prebýva v myšlienke a zostupuje až k obrazotvornosti.”