„Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ Pán Ježiš dáva svojim učeníkom lekciu o utrpení. Utrpenie je podľa neho nutnosťou. Svet sa zvíja v pôrodných bolestiach Novej a vyššej skutočnosti. Ježiš „musí“ mnoho trpieť a s ním my všetci, ktorí ho chceme nasledovať do blaženosti.
Búrime sa proti utrpeniu. Považujeme ho za škandál Stvorenia. Ale už po prirodzenej stránke ma utrpenie svoj zmysel. Upozorňuje na to, že sa v nás deje čosi zlé. Bez bolesti zubov by sme nešli k zubárovi. A možno by nám vyhnilo celé ďasno a my by sme pokojne hnili a ani by sme nevedeli, že sa rozpadáme. Utrpenie je signálom, že nekráčame po ceste života. Toto utrpenie je vratné. To znamená: Ak zmeníme štýl svojho života, znovu môžeme žiť zdravo bez bolesti.
Toto dočasné a vratné utrpenie nás má chrániť pred utrpením večným a nezvratným. Lebo aj v ľudskom tele je to tak, že ak niekto tieto signály nerešpektuje a nerobí nič pre svoje zdravie, nastane akýsi zlom, keď sa už nedá nič robiť a nastupuje utrpenie, ktoré by sme mohli označiť ako nezmyselné. Utrpenie, ktoré je sprievodným znakom a dôsledkom rozkladu a smrti. Od tohto utrpenia nás práve toto dočasné chce zachrániť.
To, čo sme hovorili o ľudskom tele a jeho utrpení, to isté platí aj o ľudskej duši. Aj tu existuje dočasné trápenie, akási depresia, ktorá ukazuje, že nejdeme po cestách života, ale živoríme v hriechu. Ak tieto malé depresia neriešime, prerastú do večného trápenia, z ktorého už nebude úniku. Riešenie nieje v tom, že si bolesť svojej duše tlmím alkoholom, drogami alebo práškami. Riešenie spočíva v skutočnom pokání. Pokánie má základ v nasledovaní Ježiša. On je cesta, On je život.
„Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Toto slovo Pán Ježiš hovorí tým, ktorí ho chcú nasledovať. Teda tým, ktorí sa neuspokoja s tým, že chodia do kostola, že boli v nedeľu na svätej omši. Pán Ježiš týchto ľudí označuje dvojakým spôsobom:
1. jeho učeník.: Teda ten, kto sa prichádza od neho učiť. Kto si do svojej pamäti a do svojho srdca ukladá Božie Slovo. Podobne ako na PC inštalujeme nový systém alebo program, tak máme na hardisk svojho srdca uložiť Božie Slovo. Božie Slovo má byť od tejto chvíle novým programom, v ktorom budeme žiť a podľa ktorého budeme reagovať.
2. „kto chce ísť za mnou,..“: Božie Slovo vyžaduje nasledovanie. Máme robiť kroky viery. Kroky viery robíme vždy vtedy, keď v praktickom živote dáme prednosť Božiemu Slovu pred svojou vlastnou chytrosťou. Máme žiť to, čo sme počuli v kostole. Vždy, keď dávame prednosť Božiemu Slovu pred vlastnou chytrosťou, napĺňa nás Duch Svätý.
Človek, ktorý je ochotný toto robiť, má postúpiť ešte ďalej. Je pozvaný k tomu, aby zaprel samého seba. Ako ťažko sa nám počúva toto prikázanie seba zapretia. Ako málo mu rozumieme. Sv. Bazil v jednej zo svojich homílii hovorí, že prikázanie sebazaprenia je úplne prvým prikázaním, ktoré dostali už prví ľudia v raji. Doslova hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z Raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme znovu mohli do Raja vstúpiť.“ Pôst v tejto súvislosti chápeme ako múdre sebaobmedzenie v záujme sebazachovania. Takýto pôst je predpokladom nášho telesného i duševného zdravia. Človek nemôže beztrestne do seba nahádzať všetko, čo vidí a načo má chuť. Sú veci dobré, ale existujú aj veci škodlivé a tým sa musíme vo vlastnom záujme brániť. To sa netýka len teľa a pokrmov, ale aj duše a mnohých škodlivých kníh, časopisov, filmov a programov. A často aj pri užívaní dobrých vecí je potrebné zachovať mieru. Ľudia, bez miery užívajú televíziu i PC a nakoniec to končí infarktom alebo porážkou. Teda už po prirodzenej stránke potrebujeme ku zachovaniu svojho života sebazaprenie.
Ale Pán Ježiš nehovorí len o našom klasickom sebazaprení, ale hovorí ešte o čomsi inom, o zaprení seba. Čo to je „zaprenie seba“? Vieme, že apoštol Peter zaprel Ježiša. V určitom kritickom momente povedal: „Nepoznám toho človeka!“ Cítil, že mu idú po krku a tak zaprel Ježiša. Pán Ježiš vyzýva tých, ktorí ho chcú vážne nasledovať, aby urobili opačne. Aby sme zapreli seba a vyznali Ukrižovaného Ježiša.
V praktickom živote to ide tak ďaleko, že máme urobiť akýsi politický prevrat vo vlastnej bytosti. Po dedičnom hriechu sa my všetci rodíme vo zvláštnom stave. Na tróne nášho srdca sedí naše Ego – naše Ja. K nemu sa upínajú všetky naše túžby a snahy. Často je predmetom nášho zbožňovania. Žijeme sami pre seba, podľa svojej vôle a zo svojich síl. Robíme si, čo sa nám zachce a ku podivu nie sme šťastní. Prečo nie sme šťastní? Lebo toto nieje naša pôvodná prirodzenosť a naše určenie.
Prví ľudia v Raji prežívali čosi iné. Boh im pri Stvorení vdýchol Dych života. V tomto Dychu im vložil do Srdca svoje Slovo – svojho jednorodeného Syna. Na tróne ich srdca vládlo Božie Slovo. Dokiaľ v ich srdci rozhodovalo Božie Slovo, prežívali v sebe prítomnosť Ducha Svätého. Prežívali Ducha Svätého ako svoju blaženosť. Sv. Pavol v liste Galaťanom hovorí, že to, čo Duch Svätý spôsobuje v človeku, je radosť, pokoj, láska: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22) Toto je opak depresie.
Preto je potrebné, prijať Ježiša ako svojho Pána. Rozísť sa s hriechom. Vyznať, vylúčiť hriech tak, ako zo seba vylučujeme všetko to, čo nemôže byť použité pre stavbu nášho tela a nieje ani zdrojom energie. Ak tomu sa už nevraciame, ale čo najskôr to spláchneme. Je potrebné vydať svoj život Ježišovi. Vydať sa Ježišovi, vydať sa za Ježiša. Prijať ho ako svoj Život. Uvolniť trón srdca pre Božie Slovo. So svojím telom máme robiť tak, ako nám radí a prikazuje apoštol: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rim 12,1-2)
A náš Pán hovorí: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“