V liste Solúnčanom sme čítali: „Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nejakým spôsobom.“ Aj v našich časoch sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa plašia a ktorí plašia aj druhých, ohľadom príchodu nášho Pána Ježiša Krista. Nejde o to, aby sme žili vo falošnej istote, že Pán Ježiš dnes určite nepríde, lebo to naozaj nevieme. Ide skôr o to, aby sme stále boli pripravení na jeho príchod, aby sme nič vo svojom životnom štýle nemuseli meniť „za 5 minút dvanásť“. Sv. Karol Boromejský hovorí, že: „Kresťan má byť vždy pripravený na dve veci: na smrť a na sv. prijímanie.“ V každom svätom prijímaní ide presne o to isté, čo sa bude diať s nami, keď príde Pán Ježiš na konci čias. Kto sa usiluje o časté sv. prijímanie, ten žije lásku voči Bohu a vedome sa pripravuje na stretnutie s Ním. Komu stačí ráz, poprípade dva razy za rok prijať Pána Ježiša a v ostatnom čase žije v ťažkých hriechoch, ten nepochopil z kresťanstva nič a mýli si lásku s láskavosťou. Robí Bohu láskavosť.
Sv. Pavol v ďalšom texte hovorí o určitých znameniach, ktoré budú signalizovať blízkosť Pánovho príchodu. Napr. hovorí o človeku neprávosti, ktorý sa posadí na božie miesto a nechá sa uctievať ako Boh. Hovorí tiež o veľkom odpade od viery. Možno sa to všetko už udialo a stále deje. Sú to znamenia, ktoré stále sprevádzajú dejiny viery. Ani z týchto znamení si nemôžeme urobiť uzáver typu: „A je to tu!“ po prípade: „Dnes to určite nebude!“ Človek má byť stále pripravený.
„Boh vás povolal skrze naše evanjelium, aby ste získali slávu nášho Pána Ježiša Krista.“ Je jedno znamenie, ktoré nám ukazuje, či sme Boží priatelia. Je to rastúca prítomnosť Krista v nás. A toto znamenie nám dáva vnútornú istotu o našej novej totožnosti v Bohu. Je to Sláva nášho Pána Ježiša Krista. Slávu definujeme ako objektívne uznanie osobných kvalít. Božou Slávou je Duch Svätý. On je Božím Uznaním a Ocenením Božieho Syna. Skrze vieru v evanjelium túto Slávu získavame. Toto Uznanie sa dostane každému, v kom Otec spozná svojho Syna.
„A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či našim listom.“ Božie Slovo vzniklo v Cirkvi a preto len Cirkev má právo ho vykladať. Na tomto mieste sa hovorí o tradícii. Je tu použité vo svojom slovesnom tvare ako „odovzdávať“ „dať“ „prijať“. To, čo Pán Ježiš vytýka nie je tradícia v zmysle katolíckeho chápania posvätnej tradície, ale jedna sa o ľudské obyčaje, ktoré často stoja v opozícii voči Božiemu Zjaveniu. Je to falošná zbožnosť, ktorá pohoršuje našich blížnych a ktorá nikomu nepomôže ku stretnutiu s Bohom. Určite aj takéto tradície existujú v cirkvi. Niekedy tieto zabehnuté tradície, ktoré priamo alebo nepriamo stoja proti Božiemu zjaveniu, posmešne zvykneme volať piatym evanjeliom. Objavuje sa tam, kde sa ľudia neriadia Božím Slovom, ale podľa všelijakých súkromných zjavení. Boh na konto týchto zvykov hovorí: „No darmo si ma ctia, lebo čo učia, sú ľudské príkazy.“ Pán Ježiš odsudzuje tú tradíciu, ktorá ruší Božie Slovo. Môže to byť aj tradícia dlhšie existujúca a všeobecne rozšírená. Jej hlavným znakom je, že ruší Boží príkaz a kladie väčší dôraz na ľudský názor alebo zvyk.
Aj v našich časoch sa šíri tradícia, ktorá vôbec neberie ohľad na Božie Slovo a Cirkevné dejiny. Je to tradícia, ktorú vytvárajú Svedkovia Jehovovi. Niektorí, ktorí prešli touto cestou, takto vystihujú svoju skúsenosť. „Najprv sme spolu čítavali Písmo Sväté, potom postupne komentáre Strážnej veže, ktorým sa nesmelo protirečiť, nakoniec sa čítala už len Strážna veža.“ Do okruhu tejto pochybnej tradície patrí i skomolený preklad Písma Svätého, ktorý užívajú. Tento preklad nemá nič spoločné s tradíciou prekladov predošlých dôb. Úplne odlišným spôsobom prekladá niektoré partie textov, ktoré protirečia ich učeniu. Podľa svojho učenia si urobili preklad. Takýchto tradícii sa predovšetkým treba chrániť. Ale je potrebné uvedomiť si aj tie, ktoré sa usadili v našich zvykoch.
„Sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý nás miluje a vo svojej milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej, nech poteší vaše srdcia a upevní vás v každom dobrom diele a slove.“ Toto je modlitba a prianie, ktoré si môžeme aj my prisvojiť. Nech nás všetkých poteší sám Boh, ktorý nás miluje večnou útechou a dobrou nádejou, blaženou nádejou, o ktorej hovoríme v každej sv. omši: „Očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista.“ Kto Ho miluje, s radosťou očakáva jeho príchod. „Bože poteš naše srdcia a upevňuj nás v každom dobrom diele a slove!“