Témou listu sv. Pavla Solúnčanom je aj druhý príchod Pána, deň Pánov. Kresťan pri myšlienke na skorý príchod Pána môže byť v pokušení založiť ruky, nič nerobiť a čakať, lebo už nič nemá význam. Avšak toto nemá nič spoločného s kresťanským očakávaním Pánovho dňa. Kresťanské očakávanie je činné očakávanie. Snaha naplniť Pánovu vôľu. Najlepšie nám tento zdanlivý protiklad vysvetľuje sv. Pavol v dnešnom čítaní: „Bratia, prikazujem vám v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa stránili každého brata, ktorý žije neporiadne, nie podľa učenia, ktoré prijal od nás. Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne, ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu.“
Pre tých, ktorí nechcú pracovať, má sv. Pavol tvrdé Slovo: „Kto nechce pracovať, nech ani neje.” Práca je ľudským údelom od počiatku. Adamovi už v raji bolo prikázané, aby záhradu obrábal a strážil. Teda práca a povinnosť pracovať bola už v raji. Hriech poznačil prácu natoľko, že sa táto radostná služba stáva pre človeka bremenom. Keď Písmo opisuje dôsledky prvotného hriechu na človeka, žene je predpovedané, že v bolesti bude rodiť deti, mužovi je zas povedané, že zem už nebude pre neho potešením, ale s námahou sa bude z nej živiť, v obidvoch prípadoch text užíva ten istý výraz pre bolesť. Je to výraz, ktorý hovorí skôr o psychickej bolesti, ako fyzickej. U ženy je to pocit neistoty, do akej situácie sa jej dieťa narodí. U muža je to stále bolesť nad tým, čí výsledky jeho práce nebudú zmarené zlobou.
A predsa už prví kresťania chápali dobrodenie práce. Práca je nutná aj pre zdravý duchovný život. Na to prišli už prví otcovia z púšte. Prví mnísi odišli okolo roku 250 do púšte, aby sa bez prestania modlili a meditovali a úplne sa oslobodili pre Boha. Pri tomto úsilí o trvalé spočinutie v Bohu sa vyskytli aj tendencie dišpenzovať sa od práce a ponechať si len modlitbu. Púštní otcovia však podobné tendencie odmietali. Zachoval sa jeden veľmi chutný príbeh, ktorý nám o tom čosi hovorí: „Rozprávalo sa o jednom pustovníkovi Jánovi Kolobovi, že raz povedal svojmu staršiemu bratovi, ktorý žil ako pustovník: „Chcem byť bez starosti, ako sú bezstarostní anjeli a nepracovať, ale bez prestania slúžiť Bohu.” Vyzliekol sa a odišiel do púšte. Strávil tam týždeň a potom sa vrátil späť ku svojmu bratovi. Keď zaklopal na dvere, poznal ho jeho brat ešte skôr než otvoril a povedal: „Kto si?” On odpovedal: „Ja som tvoj brat Ján!” Brat odpovedal: „Ján sa stal anjelom a nepatrí už k ľudom.” Tu ho ten vonku zaprisahával a volal: „To som predsa ja!” Ten druhý mu však neotvoril, ale nechal ho až do rána v tejto nepríjemnej situácii. Až potom otvoril a povedal: „Ak si človek, musíš pracovať, aby si si našiel obživu”. Tu Ján ľutoval a povedal: „Odpusť mi!”
Ako sme videli v tomto príklade, práca je nutná k obžive. V práci máme zakúsiť slabosť a krehkosť svojej ľudskej prirodzenosti. Práca má slúžiť aj ako cesta k oslobodeniu. Človek, ktorý ja závislý na dobrodincovi nikdy nieje plne slobodný. Nemôže tak ľahko dosiahnuť cieľ duchovného života a to slobodu pre Božie Kráľovstvo. Práca slúži aj k tomu, aby sme mohli naplniť prikázanie lásky k blížnemu.
Práca môže byť tiež asketickým cvičením, ktoré nás vedie vpred na ceste k čistote srdca. V usilovnej práci človek nielen realizuje svoje možnosti a rozvíja sa až po hranice svojich možností ale námaha ho môže aj viac otvoriť pre Boha a uschopniť ho pre skúsenosť s ním. Mnísi na hore Athos prichádzajú unavení a ospalí k nočnej liturgii. V únave je človek vnímavejší než inokedy, v stlmení zmyslov vystupuje to pravé, slabosť uschopňuje k otvorenosti a únava plodí stav veľkého prijatia, ktorý vpúšťa len nemnohých. Únava je prvkom ich askézy, ktorý ich ma viac otvoriť pre Boha. V namáhavej práci poznáva človek Boha ako Toho, kto si ho smie nárokovať až po jeho telo, dokonca až po jeho vyčerpanie a únavu. Hranica, na ktorú v práci naráža, sa môže pre neho stať vstupnou bránou k Bohu. Avšak nesmie sa to preháňať, aby človek z únavy neupadol do depresie.
Práca a modlitba patria spolu, ako to múdro vyučoval, už sv. Benedikt: „Modli sa a pracuj!” Človek má byť vždy niečím zamestnaný, buď prácou, alebo modlitbou alebo čítaním. Úplne volný čas je škodlivý. Záhaľka škodí duši, našej psychickej rovnováhe. Diabol dá pokoj tomu, koho nájde zamestnaného dobrým dielom. Práca nám má pomôcť aj cvičiť sa v sústredenosti, ktorá je prepotrebná pre kvalitnú modlitbu.
Sv. František vyjadril tento postoj k práci tým, že schopnosť pracovať nazýva „milosť môcť pracovať“. Je to vlastne naša spoluúčasť na dotváraní sveta, ktorý stvoril Boh a nám ho daroval, aby sme ho obrábali a strážili, aby sme si zem podmanili. V našej regule sa píše, že bratia, ktorí majú milosť môcť pracovať, nech pracujú verne a oddane, tak aby unikli záhaľke, ktorá je nepriateľkou duše, ale zas na druhej strane majú dávať pozor, aby v sebe neudusili Ducha zbožnosti, ktorému má všetko časné slúžiť.