Aby sme lepšie pochopili dnešné podobenstvo, pozrime sa ako to bolo so zásnubami a svadbou v Izraeli. Keď židovský muž začal rozmýšľať o svadbe, najprv pozoroval správanie nič netušiacej dievčiny vo všednom živote a keď si bol istý, že je to tá pravá, vybral sa do domu jej otca, aby ho požiadal o jej ruku. Pri tejto príležitosti použil koženú kapsu, v ktorej mal pripravené tri veci. Do domácnosti dievčaťa vstúpil mladík neohlásené. Otec ho zaviedol do hlavnej rodinnej miestnosti, posadil ho ku stolu na presne stanovenú stranu a dal zavolať dievčinu. Tá prišla od svojej práce; väčšinou pásla ovce a nebola príliš upravená. Muža často ani nepoznala. Posadili ju na druhú stranu stola a muž otvoril kapsu.
Najprv vytiahol manželskú zmluvu – ketubu – ktorá bola spísaná už vopred. Obsahovala sľuby muža – sľub lásky, vernosti, starostlivosti a zaopatrenia, ale aj požiadavky úcty, poslušnosti, vernosti a starostlivosti o manželove potreby a ďalšie podmienky spoločného života. Keď sa muži dohodli na cene za nevestu, ženích vytiahol pohár, naplnil ho vínom a bez slova, len s pohľadom ponoreným do očí dievčiny, ho presunul na druhú stranu stola. Tým mlčky vyjadroval slová: „Vyvolil som si ťa…” Pohár naplnený vínom znamenal spečatenie zmluvy a nevesta to vedela.
Mohla urobiť tri veci: mohla pohár odsunúť späť k ženíchovi a tak dať najavo, že o tento vzťah nemá záujem. Mohla pohár nechať na mieste, vybehnúť z miestnosti a volať: „Mám tu ženícha, poďte mi povedať, aký je!” Tým si nechávala čas na rozmyslenie. Alebo mohla pohár vziať, vypiť ho a tak spečatiť zmluvu. Ženích mlčky čakal jednu z týchto odpovedí. Keď nevesta víno vypila, bolo to nezmeniteľné. Nie slovami, ale týmto činom oznámila, že súhlasí s podmienkami zmluvy. Takto boli legitímne zasnúbení, už takmer manžel a manželka, ktorých môže rozdeliť iba smrť.
Potom ženích z kapsy vybral peniaze za nevestu a šperky. Tie ju mali zdobiť a uschopňovať pre manželstvo. Nakoniec sa jej ženích pozrel do očí a povedal: „Idem, aby som ti pripravil miesto a prídem si po teba.” Vrátil sa domov a začal budovať obydlie. Jednak to bola izba v otcovom dome pre deň svadby a jednak dom pre seba a manželku, kde budú bývať po svadbe. Túto prípravu konal pod vedením svojho otca. Otec ženícha rozhodol, že je všetko správne dokončené. Deň svadby určoval otec ženícha a trvalo to niekedy aj roky. Zatiaľ nevesta po celú dobu musela opakovať niekoľko úkonov.
Najprv si obstarala závoj, ktorým si zakryla tvár, aby všetci vedeli, že je zadaná. Zároveň sa vzdala bežných aktivít slobodnej ženy a všetku svoju činnosť smerovala k svadbe a manželstvu. Často si čítala manželskú zmluvu a objavovala hĺbky manželských sľubov. Zároveň si šila svadobné šaty a každý deň opakovala kúpeľ. Okrem toho na okno svojej izby postavila olejovú lampu, denne zostrihávala knôt a dolievala olej. Lampa musela horieť vo dne i v noci.
Keď’ bol príbytok konečne dostavaný a otec súhlasil so svadbou, ženích sa v svadobnom rúchu vybral s priateľmi po nevestu. Bolo to väčšinou neskoro večer, ako keď v noci ide zlodej. Priatelia hlučne vykrikovali: „Ženích ide!” Celá dedina sa zobudila a chcela byť pri tom. Ženích už zďaleka vyzeral svetlo lampy. Pokiaľ lampa nehorela, znamenalo to, že dievča už má srdce inde a to bol koniec. Nič sa nedalo zmeniť, nič vysvetliť, ženích už v ceste nepokračoval. Keď lampa horela a nevestu zobudil hluk, obliekla si pripravené šaty a s družičkami vyšla v ústrety ženíchovi. Po svadobnom obrade ju voviedol do domu svojho otca a po siedmich dňoch sa presťahovali do nového domu.
V týchto zvykoch vidíme moment prekvapenia. Prvý sa objavuje pri pytačkách, kde ženích dopredu neohlasuje svoj príchod, ale rodinu prekvapí, takže sa ukážu, aký naozaj sú. Druhý je pri samotnej svadbe, kde sa ukáže, či nevesta na ženícha stále myslí. Ozajstná láska je stála a verná. Podobenstvo nám prízvukuje múdre očakávanie, pretože čakať na niekoho sa dá rôznym spôsobom. Existuje mnoho spôsobov očakávania, ktoré potom ovplyvňujú priebeh stretnutia s očakávaným. Spôsob očakávania môže u čakaného vyvolať radosť, údiv, ale aj hnev a zlosť.
Pán Ježiš používa obraz z ľudových svadobných zvykov, ktorý bol v jeho dobe a v jeho prostredí bežný. Na ženícha sa čakalo s horiacimi lampami. Oheň osvetľujúci noc predstavoval lásku. Keď si dobre všimneme podobenstvo, zistíme, že všetkých desať aktérov podobenstva tvoria panny. Panna vo svojej podstate najlepšie vyjadruje čakanie. Hneď na začiatku podobenstva sa nám však odhaľuje, že rozdiel je v tom, že päť z nich je múdrych a päť nerozumných. Všetky si vzali lampy a všetky vyšli v ústrety ženíchovi, všetkým sa rovnako začalo driemať a všetky rovnako zaspali. Ani v tomto nebol problém, bol to prejav ľudskej slabosti, s ktorou sa musí rátať. Avšak problém je v čomsi inom. Päť múdrych si zobralo so sebou olej a keď boli náhlivo prebudené, neupadli do zmätku, lebo boli pripravené a mohli nastúpiť vítať ženícha. Hlúpe si však so sebou olej nezobrali, lampy im začali hasnúť.
Olej v lampe vyjadruje v tomto podobenstve tú najvnútornejšiu podstatu kresťanstva, vlastnenie Ducha Svätého alebo stav milosti posväcujúcej, čo je to isté. Duch Svätý je pomazaním, je Božím olejom, ktorý má stále horieť v našich srdciach. Ak ho nemáme, nie sme zaujímaví pre Boha. Nie všetci, ktorí chodia do kostola, patria automatický do kategórii múdrych. Múdri sú tí, ktorí počuté Božie Slovo príjmu vierou a snažia sa podľa neho zariadiť svoj život. Ak nezachovávame Božie Slovo naša nádej nie je opodstatnená. Ako sa môžeme zaradiť do zástupu múdrych? Múdrosť sa nám predovšetkým zjavuje v Božom Slove. Ak chceme byť múdri v Božích očiach, je potrebné s istotou prijať Božie Slovo. Toto je podstata každej skutočnej múdrosti. Neriadiť sa chytrosťou tohto sveta ale Božou múdrosťou, ktorá sa nám ukazuje v Božom Slove.
„Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: „Pane, pane, otvor nám!“ Ale on im povedal: „Veru, hovorím vám, nepoznám vás.“ Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“ Tak smutne končí dnešné podobenstvo. O čo viac môžeme smútiť, keď si uvedomíme, že v podobenstve sa vlastne jedná o večný život v Božom kráľovstve. Keď toto pochopíme, zistíme, že to zavretie dverí je večnou tragédiou. Večným smútkom duše, ktorá je potrestaná za vlastnú hlúposť.
Sv. Karol Boromejský hovorí, že kresťan má byť vždy pripravený na smrť, ale i na sv. prijímanie. V smrti i vo svätom prijímaní ide totiž o príchod a prijatie Pána Ježiša. Pán Ježiš prichádza a my podobne ako tie družičky, mu máme vyjsť v ústrety. A tu sa už toto podobenstvo začína bolestne dotýkať situácie, ktorá je bežná v našich kostoloch, hlavne pri nedeľných svätých omšiach. Mnohí aj rok a niekedy aj viac, žijú bez milosti posväcujúcej, bez Krista v srdci. Sami sa bránia tým, že chodia každú nedeľu do kostola. Dalo by sa povedať, že svojou nedeľnou návštevou kostola Ježišovi dokonca akosi vychádzajú aj v ústrety, ale nemajú olej, nesvietia, nežijú v milosti posväcujúcej a to je zjavná nerozumnosť. Uznajme, že Pán Ježiš ma pravdu. Zmyslom dnešného podobenstva je, naučiť nás múdro žiť. Zakončím slovami žalmu: „Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca!“ (Ž 90,12)