Dnešné evanjelium nám odhaľuje jednu našu chybu, že sa skôr zaujímame o senzačné veci ako o veci podstatné. V evanjeliu vidíme kohosi, kto kladie Pánu Ježišovi priam novinársku otázku: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ Je to otázka, ktorá vyhovuje ľudskej zvedavosti. Pán Ježiš našu pozornosť upriamuje iným smerom. Ako keby mám všetkým chcel povedať: „Nezaujímaj sa o počet spasených ľudí, ale snaž sa, aby si medzi nimi bol ty sám.“
Aj nás zaujíma, či sa všetci uvidíme aj v nebeskom Jeruzaleme? Pápež Benedikt XII. nás vyučuje: „Svojou apoštolskou autoritou definujeme, že podlá všeobecného Božieho ustanovenia, duše všetkých svätých, ktorí zomreli pred Kristovým utrpením a všetkých ostatných veriacich, ktorí zomreli po prijatí Kristovho sv. krstu, na ktorých vo chvíli smrti nebolo či nebude, ak zomrú v budúcnosti, nič k očisťovaniu, keď sa po smrti očistili ešte pred vzkriesením ich tiel a pred posledným súdom – a to po nanebovstúpení Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista boli, sú a budú v nebi, sú pridružení k nebeskému kráľovstvu a k nebeskému raju s Kristom spolu so svätými anjelmi. A po utrpení a smrti nášho Pána Ježiša Krista videli a vidia Božskú podstatu intuitívnym nazeraním a tiež tvárou v tvár bez prostredníctva akéhokoľvek stvorenia.”
Ako môžeme rozlíšiť človeka smerujúceho ku spáse od človeka, ktorý nesmeruje ku spáse. Čo je znakom nového života? Prednostne musím povedať, že zdravie alebo prosperita, nie sú a nemusia byť znakom života, ktorý sa blíži ku Spáse. Hlavné kritéria, podlá ktorých poznávame, či sme na ceste Spásy je prítomnosť Ducha Svätého v človeku a ovocie Ducha, ktoré v tomto človeku pôsobí: „láska“.
Či som prevažne agresívny tvor sa ukáže práve v momentoch prekvapenia, vtedy sa totiž odhalí to, čo je vo mne skryté pod poriadnou vrstvou ľudskej slušnosti. Človek svoje vnútro maskuje. Odhalí ho napríklad alkohol. Keď sa opije, ukáže sa v celej nahote aký je. Takisto padajú tieto zábrany slušnosti v stareckej demencii. Demencia nás postupne zbavuje naučeného vzdelania i chovania. A človek začína reagovať zo svojho najvnútornejšieho vnútra. A to vnútro môže byť veľmi zlé, ale ak sme svoj život odovzdali Ježišovi, začína v nás pôsobiť Boží Duch a zlý duch postupne stráca pozície. Skúmajme svoje reakcie, predovšetkým tie spontánne a urobme si úsudok sami. Čo z nás vyletí, keď nás zlo prekvapí, keď nás niečo zabolí. Kľajeme ako pohania. Presne takýto sme pred tvárou Boha, ktorý preniká všetko. Keby sme bol vnútorne dobrí ako Ježiš, vyšlo by z nás len dobro: „Otče, odpusť im”
Prvý znak Ducha Sv., lásku, máme v srdci vtedy, keď naša spontánna reakcia nie je zlo, ale dobro. A to je znak, že sme sa odvrátili od cesty vedúcej do smrti na cestu k životu. Boží Duch spôsobuje, že človek začína reagovať spontánne láskavo. Ďalším znakom je radosť. Radosť nie v zmysle povrchného smiechu. Radosť v zmysle najhlbšieho uspokojenia. Trošku sa to prekrýva s tým ďalším znakom, ktorý tvorí Pokoj. Hebrejské Slovo Šaľom má širší význam. Je to akýsi pokoj dokonalosti. Takýto pokoj nachádza každá vec a osoba, ktorá dosiahla dokonalosť. Je to pokoj a radosť z Boha, ktoré svet dať nemôže, ale ktoré človek keď ráz v sebe zakúsi, vie že sú z Boha. Znakom dobrého duchovného smerovania je rastúci pokoj a radosť. Sv. Pavol hovorí ešte o ďalších ako trpezlivosť, láskavosť, dobrota, vernosť, tichosť a sebaovládanie. Ale tie prvé tri sú najevidentnejšie. Môžeme si otázku položiť takto: Je vo mne Láska, Radosť a Pokoj? Ak nie? Určite nejdem po dobrej ceste, alebo nejdem správne po dobrej ceste. Sv. Augustína tvrdí, že: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba.” Boh chce, aby sme ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou vošli do skutočnosti Spásy, aby sme vedome a dobrovoľne prijali to, čo nám On ponúka. Môžeme to urobiť v každej chvíli.
„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: Pane, otvor nám!“ A on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste!“ Vtedy začnete hovoriť: „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil!“ Toto podobenstvo sa týka aj kresťanov, pretože aj tu Ježiš učí skrze svoju cirkev, ale ak si nezoberieme jeho slová k srdcu, nič nám nepomôže, že chodíme trebárs aj denne do kostola. Nestačí počúvať, ale je potrebné zachovávať. Teda nie je to pohodlná cesta, predstavovaná rôznymi modernými sektami, ale je to ta stará a nepopulárna úzka cesta a brána v tvare kríža. Pán Ježiš hovorí o tesnej bráne. Kresťanstvo bez kríža je falošné náboženstvo.
Lebo aj nám môže Ježiš povedať: „Neviem, odkiaľ ste. Odíďte odo mňa, všetci páchatelia neprávosti.“ Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák a Jakub i všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vás z neho vyhodili.” Musíme nechať v sebe zažiariť Božiu Dobrotu. Prosme Ježiša, aby On žil v nás. Potom sa nebeský Otec prihlási k nám, ako ku svojím deťom.
Na záver ešte jeden výrok sv. Františka, ktorý nám pomôže pochopiť, ako to je zo Spásou a nami: „Svätec svojich bratov často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a lestiam zlého ducha. Hovoril totiž: „Diabol najviac jasá, keď môže Božiemu služobníkovi vyrvať radosť ducha. Nosí so sebou prach a podlá ľubovôle ho hádže do záhybov svedomia, aby pošpinil čistotu svedomia a rýdzosť života. Ak je však srdce naplnené duchovnou radosťou, márne strieka had svoj jed. Zlí duchovia nezmôžu nič proti Kristovmu služobníkovi, keď ho zastihnú plného svätej radostnosti. Ak je však myseľ malátna, bez útechy a smutná, ľahko sa stane korisťou smútku alebo márnych radovaniek”.
Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha i olej radosti. Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Ako náhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zasa vráti radosť zo Spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, ťažkomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdca nahlodá akoby hrdzou, ak nebude slzami ihneď vyhladené.”