Dnes sa nám autor listu Hebrejom prihovára týmito slovami: „Zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ Pokúsme sa spolu hlbšie preniknúť do tohto zjaveného Božieho Slova. Toto Slovo sa môže pre nás stať Slovom Spásy, ak mu uveríme. Položme si najprv otázku: Potrebujeme výchovu? Nemôžeme sa spoľahnúť na svoju prirodzenosť, zdedenú po predkoch, že nás istotne privedie k dokonalosti? Kniha Genezis hovorí o dôsledkoch prvotného hriechu na ľudskú prirodzenosť. Hriech nám ublížil na všetkých frontoch. Rozum sa nám zatemnil a to znamená, že sa musíme učiť. Vôľa sa naklonila ku zlému a oči sa nám otvorili pre žiadostivosť a to znamená, že sa musíme zapierať. Podľa sv. Jána ľudský svet leží v moci Zla. Práve kvôli tomuto potrebujeme výchovu. To, čo by pre nás malo byť samozrejme, vôbec takým nie je.
Ako chápeme všetko to, čo nás v živote postretlo, či už to bolo dobré alebo zlé? Chápeme to, ako dielo slepého osudu, ako súbeh náhodných udalostí, ako niečo, čo nedáva žiaden zmysel, alebo prijímame vo viere pravdu o tom, že náš život je Bohom riadený, vrcholne rozumný, výchovný proces? V dnešnom čítaní počujeme radostnú zvesť, že náš život nie je dielom neosobného osudu a slepých prírodných síl, ale že sme objektom Božej pedagogiky. I keď to vyzerá tak, že si za svoj život môžeme predovšetkým my sami, predsa platí, že hlbší zmysel udalostiam nášho života dáva Božia múdrosť.
Možno vo chvíli, keď vidíme, ako sa nám všetko v živote rúca a máme pocit totálneho zlyhania, sme v pokušení povedať: „Ďakujem za takú výchovu!“ Priznajme si, že sa často tento postoj pohŕdania v nás objavuje. Keď sa však na to lepšie pozrieme, zistíme, že v našom živote padajú modly, teda veci a osoby, ktoré sme uprednostnili pred Živým Bohom, Môže to byť manžel alebo manželka, alebo deti, na ktorých sme si tak zakladali. Božie Slovo nás vyzýva, aby sme nepohŕdali Božou výchovou. Cítime, že sa nás toto Božie Slovo priamo týka. Výchovu môžeme posudzovať až podľa konečného efektu a ten vo vzťahu k Božej výchove ostáva pre nás skrytý, lebo ním je večnosť, večný život.
Často nechápeme Božiu výchovu aj preto, lebo myslíme ináč ako Boh. Boh kladie dôraz na iné skutočnosti ako my. On kladie dôraz na kvalitu nášho „bytia“ a my na náš majetok, pohodlie, zdravie. Keby sme sa na seba mohli pozrieť Božím pohľadom, dali by sme za pravdu Bohu, že všetko pozemské môže byť obetované, nech len dôjdeme a dospejeme k Nemu, ku Spáse. Sv. Terézia Veľká často hovorila: „Solo Dio basta!“ „Sám Boh stačí!“ Koľko krát sme už vo svojom živote, po určitej dobe, dali Bohu za pravdu, že to, čo sme vnímali ako katastrofu, sa neskoršie ukázalo ako Božie požehnanie.
Jedno veľké nedorozumenie medzi nami a Bohom spočíva aj v tom, že si často zamieňame vieru v Božiu dobrotu s vierou v seba, vo svoju bezúhonnosť. Otcovia púšte tvrdili, že ak sa chce človek stretnúť s Bohom, musí sa najprv stretnúť sám so sebou, že musí poznať sám seba. Ale poznanie seba nespočíva v tom, čo sa denne snažíme druhým ukázať, akúsi masku ľudskej slušnosti, kŕčovitú snahu dokázať, že nie sme to, čo sme. Poznať seba znamená poznať aj svoje temné stránky a tie často vychádzajú na povrch práve v procese Božej výchovy, keď sa nám zdá, že nás druhí provokujú do hriechu. Keby hriech nebol v našom srdci, nenašla by ich provokácia žiadnu odozvu, ale zisťujem, že hriech je aj v nás. Ide o to, aby sme uznali, že sami nemôžeme urobiť na svojom polepšení nič, a aby nás vedomie úbohosti viac otvorilo na prijatie Božej dobroty.
Apoštol ďalej hovorí: „Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ Otázka je: „Koho Boh uznáva za svojho syna?“ Sv. Ján apoštol tvrdí, že základ Božieho synovstva spočíva v osobnom prijatí Božieho Syna, Ježiša Krista: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi!” (Jn 1,12) Po dedičnom hriechu sa nerodíme ako Božie deti, ale stávame sa nimi, keď prijímame Krista ako svoj Život, ako svoju Cestu a Pravdu. Len keď vlastníme Krista – Život, rastieme a rozvíjame sa do tej podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Nie každá forma života je milá Bohu. Aj rakovina prejavuje určitú vitalitu a predsa sa tomu netešíme. Podobne i človek sa môže duchovne rozvíjať a predsa nie spôsobom, ktorý od neho očakáva Boh. Ak sme Božie deti, dostane sa nám aj Božej výchovy.
„Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? Ak ste mimo výchovy, na ktorej dostali účasť všetci, potom ste nemanželské deti, a nie synovia! A potom aj naši telesní otcovia nás vychovávali a vážili sme si ich. Nepodriadime sa tým viac Otcovi duchov a budeme žiť?! A oni nás karhali na krátky čas a tak, ako sa im videlo, On však kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti“ Verme tomu, že všetko, čo znášame je na našu nápravu. Nie na zlepšenie našej materiálnej situácie ale na polepšenie duchovného života, na zvrúcnenie nášho vzťahu k Bohu i k ľuďom, na prehĺbenie nášho vnútorného života.
„Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila“. Ak sme v procese výchovy, neprežívame to, ako čosi príjemné, ale apoštol nás nabáda, aby sme si všímali ovocie tejto výchovy, ktorým je upokojujúce ovocie spravodlivosti, ktorá je z Boha, prenikajúceho do našich duší a z tohto sa môžeme tešiť.
„Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená! A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo. Usilujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána. Dbajte na to, aby nik nepremeškal Božiu milosť; aby nevyrazil nejaký koreň horkosti a nevyvolal zmätok a nenakazil mnohých.“ V tejto výchove ide o naše posvätenie, lebo bez tohto nikto nemôže vidieť Pána a mať s ním blažené spoločenstvo. Koreň horkosti sa objavuje tam, kde človek vierou neprijíma Božiu výchovu a repce proti Bohu.
Sv. Ľudovít, francúzsky kráľ, ktorého si pripomíname 25.8. dáva svojmu synovi nasledujúce rady, ktoré sa dotýkajú našej témy: „Syn môj milovaný, predovšetkým ti pripomínam, aby si miloval Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej svoje sily. Lebo bez tohto niet spásy. Synu musíš sa chrániť všetkého, o čom vieš, že sa nepáči Bohu, totiž akéhokoľvek smrteľného hriechu, až natoľko, že radšej musíš zniesť hocijaké muky, ako by si mal spáchať nejaký smrteľný hriech. Okrem toho, ak Pán na teba dopustí nejaké súženie, musíš ho znášať ochotne a so vzdávaním vďaky a uvedomovať si, že prichádza pre tvoje dobro a že si si ho možno zaslúžil. A zasa, ak ti Pán daruje akýkoľvek úspech, musíš mu pokorne ďakovať a dávať si pozor, aby si sa nestal preň horším, či už márnou slávou, alebo nejakým iným spôsobom, lebo nesmieš Boha za jeho dary napádať alebo urážať. Syn môj milovaný, nakoniec ti dávam všetko požehnanie, aké môže dať milujúci otec synovi, a nech ťa celá Trojica a všetci svätí chránia od každého zla. A nech ti Pán dá milosť plniť jeho vôľu tak, aby si mu slúžil a oslavoval ho, aby sme sa po tomto živote spolu dostali k nemu, hľadeli na neho, milovali ho a chválili ho bez konca. Amen.“ (Z duchovného závetu sv. Ľudovíta synovi)