Už viacej nedieľ za sebou sme mohli počuť mnoho Ježišových výpovedi o Najsvätejšej Sviatostí Oltárnej. Všetky vyznievajú proti len čiste symbolickému významu večere Pána, ako ju chápu niektorí protestanti. Keby to Ježiš myslel len symbolický, prečo dovolil, aby toľkí odišli s výčitkou: „Tvrdá je to reč!“ Hoci sa mnohí na Ježišových slovách pohoršili, On z nich nezľaví, neustúpi a nič nevysvetluje. Je to skutočne Znamenie viery, o ktoré Židia na začiatku 6 kap. Jánovho evanjelia žiadali, ale nie v tom zmysle: „Urob div, aby sme uverili!”, ale v zmysle: „Urobím Div, na ktorom sa ukáže vaša viera!“
Mnohí sa pohoršili nad Ježišovým výrokom: „Veru„ veru hovorím vám, ak nebudete jesť Telo Syna človeka a piť jeho Krv, nebudete mať v sebe Život.“ Hebraizmus „telo a krv“ vyjadruje celú realitu Vtelenia. Pán Ježiš hovorí na inom mieste Petrovi: „Blažený si Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo „telo a krv“ ale môj Otec, ktorý je v nebi.“ Teda v Eucharistii nejde len o mŕtve Telo a vyliatu Krv Ježiša Krista, ale ide o celú živú realitu Vtelenia, ktoré týmto spôsobom chce pokračovať do nás. Skrze Eucharistiu máme my všetci účasť na Vtelení Božieho Syna.
Keď si uvedomíme a skutočne prijmeme celý realizmus tejto sviatosti môže nás to šokovať a pobúriť: „Žijeme z Tela a Krvi Ježiša Krista!“ Ale v Eucharistii odhaľujeme akýsi materský rozmer Krista, Bohočloveka. Ak sa trošku nad zamyslíme, tak zistíme, že prvých 9 mesiacov, ktoré sme strávili v lone matky, v matkinom tele, sme sa živili týmto spôsobom. Ježiš nás v sebe nosí ako plody, ktoré rastú k novému a slávnemu Životu. Požívaním Eucharistie máme v sebe Život. „Lebo kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Máme takú úžasnú Sviatosť. Ak ju prijímame, máme záruku budúceho Vzkriesenia. Nebuďme teda vlažní a ľahostajní voči tak úžasnému Božiemu daru. Ako hovorí sám Pán: „Lebo moje Telo je pravý pokrm a moja Krv je pravý nápoj.“ Slovo „pravý“ ukazuje na rýdzosť týchto skutočnosti. Pravé je to, v čom nie je žiaden podraz, to čo je plnohodnotné, to, čo je dokonalé.
„Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ Skrze túto sviatosť Kristus preniká do nás nielen duchovne, ale preniká do našej telesnosti, uzdravuje ju a zušľachťuje, vymaňuje ju z moci hriechu. Keď sme v ňom, tak nám už nehrozí žiadne odsúdenie. Ježiš je istotou.
„Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť z mňa.“ Tento život vychádza z Otca. Ježiš žije z Otca a my žijeme z Neho. Boh Otec je Slnko, z ktorého Kristus – Chlieb čerpá životnú energiu. Skrze Eucharistiu sa napájame i na Boha Otca a stávame sa jeho deťmi, pretože tým, ktorí Krista prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. Je to sviatosť nášho zbožštenia.
„Toto je chlieb, čo zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb bude žiť naveky.“ Držme sa tohto prisľúbenia, tak veľké a mohutné sú účinky Eucharistie, že nebude ospravedlnený ten, kto mohol a nepristúpil. Kristus nám skrze Eucharistiu sľubuje Vzkriesenie, Večný Život, Život v Ňom, Seba Samého žijúceho v nás, silu pre obeť do našich dní. Naša viera v Eucharistiu sa nezakladá na ničom ľudskom, pretože nič ľudské, nič rozumové, zmyslové tu nepomôže. Viera sa zakladá výlučne na Božom Slove. Ak je Kristus pre mňa Boží Syn, potom každé jeho Slovo je slovom Pravdy. Je to sám Ježiš, ktorý koná toto tajomstvo, je to Ježiš, ktorý sám uisťuje: „Vezmite a jedzte z neho všetci; toto je moje Telo.”
Ježiš vedel vo svojom vnútri, že jeho učeníci repcú a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo budete hovoriť, keď uvidíte Syna človeka vystupovať tam, kde bol predtým? Len Duch dáva život, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch i Život. Ale niektorí z vás neveria.“ Následok tohto úžasného Prisľúbenia bol, že mnohí jeho učeníci odišli a viac s ním nechodili. Ale skupina na čele s apoštolom Petrom ešte viac prilipla k nemu: „Pane ku komu by sme šli, ty máš slová večného života. A my sme uverili a poznali, že Ty si Svätý Boží.“ Toto je jediný správny prístup k Eucharistii, najprv uveriť, vo viere prijať a poznať. Presne takto pristupujeme k liekom. Najprv musíme uveriť a keď liek prijmeme, potom zakúsime a poznáme v sebe jeho účinky.
O sv. Františkovi z Assisi sa hovorí: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddaností strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca.” (2 Cel 20).