Ak sme dobre sledovali dnešné podobenstvo, dáme za pravdu prorokovi Izaiášovi, ktorý tvrdí, že: „Božie myšlienky sú iné ako naše.“ Boh myslí ináč ako my. Dokonca sú Božie myšlienky tak ďaleko od našich ľudských, ako je nebo nad zemou. Túto Božiu nevýslovnú a pre nás nepochopiteľnú múdrosť vyjadril jeden indický učenec nasledovnou vetou: „Svet je absolútne dokonalý – vrátane tvojej vlastnej nespokojnosti s ním i všetkého toho, čo sa snažíš robiť, aby si ho zmenil.“ Boha a jeho činy človek nikdy nedokáže úplne pochopiť. Vždy zostane priestor, ktorý vyžaduje vieru. Vieru v to, že i keď všetko Božie konanie nechápem, alebo sa mi dokonca môže zdať zlé a mňa ohrozujúce, je to vždy len Dobro. „Všetko slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha“, hovorí apoštol Pavol.
V podobenstve, ktoré nám v dnešnom čítaní vyrozprával Ježiš, nás učí, že Boh je úplne iným spôsobom Spravodlivý, ako sme my spravodliví. Ľudskú spravodlivosť definujeme, ako snahu dať každému, čo si zaslúži. Odmena a trest. Alebo tak, ako to vyjadruje účtovníctvo: „Mal dať“ a „dal“. Do takejto formy spravodlivosti sa Boh nevtesná. Jeho Spravodlivosť je čosi iné a lepšie. Boh svoju Spravodlivosť uplatňuje skrze svoje milosrdenstvo. Nedáva len podľa zásluh, ale podľa potreby.
Dnešné podobenstvo v podstate ukazuje dve skupiny ľudí. Tých, s ktorými bola spísaná dohoda o práci, ktorí pracovali od rána za sľúbený denár. Mohli by sme ich označiť ako ľud zmluvy. Môžu nám predstavovať Izrael. A potom druhú, počtom väčšiu skupinu tvoria tí, ktorých nikto iný nenajal, ktorí sa do práce v Pánovej vinici zapojili v neskoršom čase, ktorým Pán prisľúbil len toľko, že im dá, „čo bude spravodlivé!“ A oni uverili a išli do Pánovej vinice. Mohli by sme ich označiť ako ľud viery, teda pohanov, ktorí uverili v Krista.
Keby v dnešnom podobenstve začal Pán vyplácať od tých prvých a nie od posledných a nechal tých prvých najprv odísť, možno by nebola žiadna vzbura. Dostali presne toľko, ako sa s Pánom dojednali. Lenže Pán rád provokuje, a preto začína vyplácať od tých posledných. Problém nie je v tom, že by tí prví nedostali toľko, čo im bolo sľúbené, ale v tom, že aj tí ostatní boli postavení na rovnakú úroveň. Zádrheľ nieje vo veľkosti ich odmeny. Dostali presne toľko, nakoľko sa dohodli. Tragédia je v ich neprajnosti. Toto podobenstvo akoby nás prenášalo na koniec časov. Ukazuje nám jeden zorný uhol Božieho súdu. Veď výplata predstavuje čas, keď Pán odmeňuje. Dáva rovnako všetkým, ktorí sa stretli s jeho pozvaním a prijali ho. Neberie ohľad na to, či sa niekto s týmto pozvaním stretol na začiatku svojho života, alebo na konci. Rozhodujúce v Božích očiach je, že pozvanie prijal. Odmena je tá istá pre všetkých. V Božom kráľovstve existuje len jedna jediná odmena a tou je Boh sám. Avšak radosť z danej odmeny nie je tá istá. Nie je chyba v odmene, ale v našom postoji. Niektorým kalí radosť z odmeny závisť, že aj tí poslední dostali toľko, čo oni. Namiesto večného nazerania na Boha a večnej radosti s ním, nastupuje u nich zazeranie, hnevanie sa na Boha, ktorý je dobrý, ktorý chce dať každému toľko, čo aj prvému. Odmena je tá istá, ale osobný postoj je iný. Jeden sa raduje nad nezmerným Božím milosrdenstvom, druhý hriešne smúti, že aj ten posledný dostal toľko, čo on. Pekne to vyjadruje aj táto poviedka:
„O dlhých paličkách.“
Istý čínsky mudrc veľmi prosil Pána Boha, aby mohol niekedy na vlastne oči uvidieť nebo a peklo. Boh vypočul jeho prosbu a poslal svojho anjela, aby spomínaného mudrca sprevádzal po týchto miestach. Anjel ho zaviedol najprv do jednej veľkej celkom vkusne zariadenej miestnosti, kde uprostred na ohnisku stal veľký kotol s dobre a chutne upravenou ryžou. Okolo sedeli zúfalí ľudia s veľmi dlhými paličkami a snažili sa nabrať si jedlo z kotla a položiť si ho do úst. Vyzerali veľmi úboho: boli vychudnutí, bledí a smutní. Atmosféra tam bola tiesnivá a studená. Paličky boli také dlhé, že nebolo možné dať si výborne upravenú ryžu do úst. Títo ľudia skutočne prežívali pekelné muky a trpeli chuťou do jedla a zároveň hladom.
Keď opustili tento priestor, anjel vysvetlil svätcovi, že toto je peklo. Potom ho zaviedol na druhú stranu vesmíru do miestnosti, ktorá vyzerala rovnako vkusne upravená ako tá predošlá. Uprostred stál taký istý kotol s rovnako chutnou ryžou, okolo sedeli ľudia s takými istými dlhými paličkami. Títo ľudia však vyzerali šťastní a dobre živení, zdraví a prekypujúci radosťou. Mudrc sa zamýšľal, ako je to možné, že tí prví boli v tej istej situácii zúfalo nešťastní a títo žiaria blaženosťou. Zrazu si všimol, že na tomto mieste jeden druhému týmito dlhými paličkami podával jedlo do úst. Obyvatelia neba nemysleli len na seba, nesnažili sa za každú cenu len seba samých nakŕmiť. Už na zemi sa títo ľudia naučili zabúdať na seba a všímať si potrebu druhých, a tak sa kŕmili navzájom. Toto miesto bolo nebo. Svätec žasol nad Božou múdrosťou a dobrotou. Pochopil, že Boh nikoho neurobil nešťastným, ale nešťastní sú tí, ktorí nemilujú.
Je celkom možné, že keď zomrieme, zistíme, že to isté svetlo nesmiernej blaženosti svieti aj v nebi, aj v očistci a dokonca aj v pekle. Nebešťania sa v nebi nesmierne tešia z nesmierne Dobrého Boha, duše v očistci trpia v prítomnosti nesmierne Dobrého Boha a duše v pekle sú zúfalo nešťastné z nesmierne Dobrého Boha. Na Božiu dobrotu sa dá nazerať, ale aj zazerať, ako nám to pre výstrahu ukazuje dnešné podobenstvo.
Na záver pripomeniem výrok z proroka Izaiáša: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty“ – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“