20. Príprava na Turice – Podmienky plodného svedectva 6. Veľkonočná sobota

Včera sme hovorili, že je to s nami podobne, ako so Šimonom Petrom v 5. hl. Lk evanjelia. Kristus učil zástupy na brehu Genezaretského Jazera. Zazrel pri brehu dve lode. Vstúpil na jednu z nich, čo bola Šimonova a požiadal ho, nech trochu odrazí od brehu, aby odtiaľ mohol učiť. A keď prestal vyučovať dal radu Šimonovi, aby sa odplavil od brehu na hlbinu a spustil siete. Vtedy Šimon odpovedal: „Pane, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustíme siete.“ Keď to urobili, chytili také množstvo rýb, že sa im až trhali siete.

Každý jeden učeník Kristov môže ešte prežiť taký moment hojného lovu. Každý z nás môže povedať: „Hoci som 15,20,30 rokov lovil, neulovil som nič, nepriviedol som k tebe Pane, žiadneho človeka, ale na tvoje slovo skúsim ešte raz spustiť sieť.” Nesmieme pochybovať, že raz taká chvíľa nastane, lebo je určite vôľou Kristovou, aby sme ho prijali ako svojho Pána a Spasiteľa a aby sme iným hlásali tú radosť, to šťastie, ktoré prameni z toho, že sme ho vpustili do svojho života a že my žijeme v ňom a On žije v nás.

Chcel by som teraz poukázať na isté, mnohými ľuďmi vyskúšané, zásady plodného vydávania svedectva Kristovi. Je ich 9 a v krátkosti behom niekoľkých dní si o nich budeme hovoriť. Niektoré sú už známe, ale si ich aspoň pripomenieme, lebo predstavujú podmienku plodného svedectva.

1) Prvá podmienka spočíva v tom, aby som mal vnútornú istotu, že Kristus je mojim Spasiteľom a Pánom, že vstúpil do môjho života. Je to istota, ktorá sa opiera o jeho slovo a nie o nejaký citový zážitok. Toto je nutná podmienka. Z tejto istoty vyplýva presvedčenie, že je treba ísť hlásať, lebo vlastníme čosi radostné, čosi čo je aj iným potrebné, čo im dá radosť, pokoj, a šťastie. Preto, nie náhodou, pripravujúcim sa na evanjelizáciu stále opakujeme, že treba začať od osobného prijatia Krista. Tento moment nemožno obísť. Všetko iné by nemalo zmysel, bolo by budovaním bez základu. Lebo k ľuďom máme ísť nie preto, aby sme učili ako učitelia, ktorí majú na to diplom a teraz napríklad prednášajú matematiku, alebo fyziku, ale preto, aby sme vydávali svedectvo o Kristovi. Musíme ho teda najprv poznať, nadviazať s ním veľmi dôverný vzťah a blízky kontakt, uveriť v neho a jemu, modliť sa k nemu, rozprávať sa s ním, riešiť s ním svoje životné problémy.

Iba vtedy, keď On bude naozaj mojim priateľom, môžem si byť istý, že som položil základ, na ktorom môžem budovať. Musím si byť istý, že Kristus skrze vieru prišiel ku mne a túto istotu opierať o Božie Slovo a jeho prísľub, vtedy staviam na základe viery. Ježišov príchod skrze vieru, to je nové narodenie, o ktorom hovorí Nikodémovi: „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.” (Jn 3,5) Prijatie Krista sa deje v Duchu Svätom, lebo jedine Duch Svätý môže v ľudskom srdci vzbudiť vieru v zmysle Písma Svätého. Viera to je prvý zákon spoločenstva. Ak Ježišovi dôverujem, otváram sa mu. Som ochotný a schopný naplniť sa jeho Slovom i Duchom. Viera to je bezprostredný a osobný vzťah: „JA“ a „TY“ (Kristus). Je to prvý dar Ducha Svätého, základná charizma, ustanovenie môjho bezprostredného vzťahu k živej osobe Krista. Z Božej strany našej viere zodpovedá milosť = vzťah Boha k nám, Láska. Len na tomto základe možno budovať evanjelizačnú činnosť a vydávanie svedectva. Z neho, vyrastá láska, radosť, zápal, nadšenie, presvedčenie.

2) Druhá podmienka rovnako dobre známa a rovnako nevyhnutná, je presvedčenie o odpustení hriechov, ak boli uznané a vyznané vo viere v Krista, vo viere v moc jeho krvi preliatej na kríži. V knihe Zjavenia čítame: „Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom. Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť.“ (Zj 12,10-11) Teda, ak som uveril v Krista a zriekol sa svojho hriešneho života, nemôžu byť vo mne obavy, čo do odpustenia hriechov, nemôžu byť hriechy nevyznané, nepodrobené odpúšťajúcej moci Kristovej. Ak mám takéto obavy, nemôžem byť radostným svedkom spásy, lebo spása to nie je abstrakcia, to nie je len akási idea, to ja som zachraňovaný a zachránený, lebo Kristus ma oslobodzuje spod moci hriechov. O tom mám svedčiť s presvedčením, radosťou a silou. Preto musím najprv usporiadať tieto záležitosti v sebe, musím dospieť k presvedčeniu, že ak som splnil všetky požiadavky, tak si môžem byť istý v tom, že moje hriechy sú mi odpustené. Musím v to veriť. Len vtedy môžem svedčiť, lebo vtedy sa moje svedectvo týka udalosti, faktu a skutočnosti veľmi radostnej.

K tomuto ešte jednu poznámku. Existujú hriechy, ktoré už boli spáchané a teda môžu byť predmetom odpustenia, ale okrem toho existuje aj hriešne bytie, z ktorého pramenia všetky naše hriechy. Niekedy nám v apoštoláte bráni práve toto narušené bytie. Chceli by sme ísť iným svedčiť o Kristovi, ale pripadáme si ako ľudia postihnutí infekčnou chorobou. Môže nakazený žltačkou ísť zodpovedne robiť dobré skutky a napríklad zamestnať sa ako kuchár v misiách? Cítime, že v takomto prípade je lepšie čakať, až bude uzdravený z infekčnej choroby. Toto sa týka aj nášho svedectva. Svedčiť môže len ten, kto cíti, že Kristov život v ňom je už mocnejší ako jeho hriešne bytie, že mu Kristus nielen odpustil hriechy, ale aj uzdravil jeho narušené bytie. Preto má zmysel existencia v samote, akoby v izolačke, pod uzdravujúcim vedením Krista. Preto mnohí svätí, skôr ako začali svoju apoštolskú činnosť, prežívali niekedy aj desaťročia v samote, v zapieraní seba a v stále väčšom príklone k Ježišovi.