Otázka, ktorú položil Pánu Ježišovi bohatý mladík, zaujíma aj nás. „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ Otázka na večný život nieje otázkou len na život predĺžený v čase do nekonečna, ale na život kvalitatívne iný, lepší, dokonalý, blažený a nekončiaci. Človek v podvedomí tuší, že taký život je možný. Možno práve z tohto tušenia vyplýva akási bytostná nespokojnosť väčšiny ľudí so životom ako ho žijeme na tejto zemi. Zvláštne na nás pôsobí odpoveď Pána Ježiša: „Prečo sa ma pýtaš na dobré?“ Akoby tohto mladíka chcel odkázať na jeho vlastné svedomie, ktoré má zvláštnu schopnosť rozlíšiť medzi dobrom a zlom. Človek má v sebe zvláštny zmysel pre dobro. Svedomie nám slúži ako magnetka kompasu. Magnetka stále ukazuje na sever. Naše svedomie stále smeruje k dobru.
„Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ Jedine Boh je Dobrý a Dobro samo. Chcieť Dobro znamená chcieť Boha. Boh je však Život. Chcieť Boha teda znamená aj zachovávať prikázania. V podstate to znamená prijať Boha, ktorý je Život. Poslušnosť prikázaniam je prejavom lásky voči Dobru, voči Bohu. Poslušnosť prikázaniam je aj skutočnou láskou voči sebe samému a blížnemu.
Mládenec sa pýtal, ktoré prikázania má zachovávať. Možno práve táto otázka najlepšie vystihuje problém jeho svedomia. Farizeji vyvodili z Mojžišovho zákona množstvo príkazov a nariadení. Ježiš poukazuje na to, že k večnému životu vedie zachovávanie Desatora. Dokonca Pán Ježiš zdôrazňuje prikázania II. dosky Zákona, teda prikázania, ktoré sa týkajú našich medziľudských vzťahov. „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“
To, čo Ježiš vyžaduje, ako podmienku k večnému životu, je vlastne zachovávanie prirodzeného zákona, ktorý majú všetci ľudia zapísaní hlboko vo svojom srdci a ktorý sa ozýva dokonca aj vo svedomí toho, kto sa vyhlasuje za ateistu. Akoby mladíkovi povedal: „Riad sa zákonom svojho svedomia, ak chceš vstúpiť do života!“ Aj v našej kresťanskej výchove musíme dbať na to, aby sme boli najprv ľuďmi, až potom môžeme byť kresťanmi a až potom rehoľníkmi.
Mladík sa mohol pochváliť: „Toto všetko som zachovával.“ Kiežby sme aj my mohli podobne konštatovať. On však cíti, že mu čosi ešte stále chýba: „Čo mi ešte chýba?“ Napriek tomu, že kráčal cestou prikázaní, nenašiel plnosť radosti. Ježišova rada sa týka niečoho, čo by sme mohli zaradiť do kategórie „ísť nad povinné“. „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Majetok, ktorý sa môže človeku stať náhražkou viery Bohu, sa stáva prekážkou dokonalosti. „Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok.“ Toto miesto evanjelia tvorí akúsi križovatku, kde nadšenci za Krista odchádzajú buď smerom k radosti, alebo smútku.
O sv. Františkovi sa píše, že práve táto rada Pána Ježiša sa stala pre neho cestou k životu a dokonalosti. Keď počul túto výzvu, veľmi sa potešil, pretože pochopil, že práve toto potrebuje, aby našiel dokonalosť a úplnú radosť: „Jedného dňa sa v kostolíku čítalo evanjelium o rozposlaní apoštolov a svätý Boží bol prítomný. Ihneď po svätej omši naliehavo prosil kňaza, aby mu toto evanjelium vyložil. Keď sv. František počul, že Kristovi učeníci nemajú mať ani zlato ani striebro, ani iné peniaze, že si na cestu nemali brať ani opasok, ani kapsu, ani chlieb, že si nemali so sebou brať ani palicu, ani obuv, ani dva plášte, ale že ich úlohou bolo hlásať Božie Kráľovstvo a pokánie, zaradoval sa v Duchu Božom a povedal: „To je to, čo chcem, čo hľadám a čo chcem z celého srdca robiť.“ Hneď, plný radosti, chce sv. otec naplniť to spásne povzbudenie. Ani chvíľku neotáľa, aby začal žiť tak, ako práve počul. Vyzul obuv, odložil palicu a kožený opasok zamenil za povraz. Habit si prerobil do tvaru kríža, aby sa ubránil šaľbe Zlého. Habit bol z hrubej látky, aby v ňom križoval svoje telo s jeho neresťami a hriechmi. Bol to odev chudobný a bez ozdôb, aby neprebúdzal svetské žiadosti. I to ostatné, čo počul, začal konať s čo najväčšou starostlivosťou a úctou. Nebol hluchým poslucháčom evanjelia, ale čo počul, starostlivo zachovával v pamäti a snažil sa všetko plniť.“