Otázka zákonníka v dnešnom čítaní mieri nato, čo je najdôležitejšie, čo nesmie byť nikdy porušené, ak ešte chceme hovoriť o pravom náboženstve. Odpoveď pána Ježiša je vlastne skrátená verzia príkazu, ktorý z vrchu Sinaj prijal Mojžiš od Boha. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.” Sú to prikázania, bez ktorých zachovávania, by sme sa určite minuli cieľa a to večnej spásy i keby sme všetky ostatné prikázania zachovávali do puntíka. Prikázania majú svoju hierarchiu.
Možno nás zarazí skutočnosť, že sa tu hovorí o láske ako o príkaze. Láska k Bohu ako príkaz? Keby sme neboli narušení prvotným hriechom, mali by sme tento imperatív vpísaný hlboko vo svojom srdci. Mali by sme vpísanú nesmiernu vďačnosť a lásku voči Tomu, ktorý nás stvoril. Ale vidíme, že žijeme nenormálne, bez tejto vnútornej odozvy na skutočnosť stvorenia. Po dedičnom hriechu nie sme úplne normálni: „Rozum človeka sa zatemnil, vôľa sa naklonila k zlému.” Preto sa nám často musí prikazovať, tak ako sa prikazuje chorému človeku. Musia sa nám prikázať veci, ktoré slúžia k nášmu dobru, lebo naša chuť je pokazená. Chutí nám zlo, ale keď ho urobíme, sme nešťastní. Dobro nám nechutí, ale keď sa premôžeme a urobíme ho, nachádzame svoje šťastie. Preto sa nám prikazujú veci úplne normálne, aj keď pre nás, postihnutých dedičným hriechom, nie úplne samozrejme. Prikázanie lásky je i preto prikázaním, lebo je cestou k večnému životu a ku Spáse a aj preto, lebo je vyjadrením Božej vôle, ktorá chce, aby všetci ľudia boli spasení.
Človek dostal úžasnú možnosť a schopnosť milovať Boha. My môžeme milovať Boha. Boh – Absolútno, ktorý vyslovil tento príkaz, prednostne sám miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, ktorého stvoril pre Lásku. Ten, ktorého poznáme rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný srdcom ako Milenec. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránim hriechu v akejkoľvek podobe. Všetko je hriechom, čo ťa oddeľuje od lásky k Bohu.
Nie je tu užité slovo, miluj ale „milovať budeš!”. Je to úloha, s ktorou nikdy nebudeme hotoví. Skutočný milovník Boha nikdy nemôže povedať: „Už som miloval dosť!” Mnohí vedia, čo je to láska k žene, k manželovi, láska k deťom, ale vie niekto, čo je to láska k Bohu. Možno ju dokážeme pochopiť až v hodine svojej smrti, keď budeme z lásky a z poslušnosti voči Bohu umierať. Bl. Duns Scotus učí, že možno jednou formou lásky voči Bohu je prijatie utrpenia. Utrpenie je šancou dokázať Bohu, že ho milujem viac ako seba samého.
Milovať Boha, to je snaha objať ho srdcom. Ale celým srdcom. Nemáme svoje srdce deliť medzi Neho a niečo. Ak milujeme Boha prednostne, môžeme objímať v srdci celý svet, ale ak prednostne milujeme stvorenú skutočnosť, Boh sa už do môjho srdca nezmestí. Boha máme milovať celou dušou, teda celobytostne. Boh je Stvoriteľom celého človeka. K Nemu sa teda máme vzpínať celou bytosťou. Svoju lásku k Nemu mám prejaviť svojím telom i svojou dušou. Máme Ho milovať celou mysľou. Celou svojou mysľou. V myšlienkach máme byť s Ním stále spojení. Nemajú byť v nás myšlienky, ktoré by sme chceli pred Ním utajiť. Svoju myseľ máme mať úplne odkrytú pred jeho pohľadom.
Milovať Boha znamená milovať správnym spôsobom aj seba samého, lebo On je tou najúžasnejšou odmenou. Milovať Boha znamená, milovať Život, lebo On je Život. Mimo neho niet Života. Nemilovať Boha, to znamená, pozvoľne kráčať cestou smrti do záhuby na svoje nešťastie a na svoju hanbu. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je Kristus v nás ľuďoch, naša normalita. To je najväčšie a prvé prikázanie.
„Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Milovať blížneho znamená vedieť sa vcítiť do jeho potrieb. Robiť len to, čo by som si sám v jeho situácii želal, ale ešte dokonalejšie, robiť pre neho to, čo by urobil Ježiš, keby bol na mojom mieste. Je to schopnosť súcitu. Súcit nielen ohľadom pozemského osudu, ale súcit siahajúci až k večnému smerovaniu.
Hovoríme síce o dvoch prikázaniach lásky „k Bohu“ a „k blížnemu“, ale to prvé i druhé počíta s tretím, so správnou mierou lásky k sebe. Toto prikázanie predpokladá, že seba samého máš rád, že máš k sebe úctu a lásku, pretože si dielom Najvyššieho Boha. Musíš najprv v láske sám seba prijať, aby si dokázal milovať druhých. Musíš vierou prijať pravdu o tom, že si vzácny v Božích očiach, aby si si rovnako vedel vážiť iných. Milovať blížneho ako seba samého, je snaha vžiť sa do blížneho, postaviť sa na jeho miesto a do jeho situácie a postupovať voči nemu tak, ako by som si to v jeho situácii sám priali. Milovať Boha a milovať blížneho dokáže len ten, kto správne miluje seba, ten, kto sám seba a svoj život považuje za hodnotu, kvôli ktorej je správne a spravodlivé milovať svojho Stvoriteľa. Ak svoj život nepovažujem za hodnotu, potom si neviem ctiť ani Boha, ani svojich rodičov a dokonca ani nikoho iného. Niekedy sa človek tak tvári, alebo dokonca sa aj tak vyjadruje, ako keby svojmu životu nepripisoval žiadnu cenu, ale keď mu niekto siahne na život, potom vidno, ako veľmi miluje svoj život! Ale aj láska k vlastnému životu je už láskou k Bohu, pretože On je Život.
Dnešnému človeku sa zdá, akoby nenachádzal dôvody pre lásku k Bohu, akoby nemal prečo milovať Boha. Ale na druhej strane seba samého zbožňuje. Uznáva, že je hodnotou a dokonca je pyšný na svoj rozum a talenty, na svoju postavu a telesnú krásu. Akoby zabudol počítať a domýšľať skutočnosti. Odkiaľ to všetko je? Kto nás tak úžasne stvoril, že človek kvôli človeku stráca hlavu? Dôvody pre lásku k Bohu nemusíme hľadať niekde ďaleko, ale hľadajme ich v sebe. To je najistejší spôsob ako v sebe roznietiť lásku a vďačnosť voči Bohu. Uznajme, že sme úžasne stvorení a vzdajme Bohu česť. V podstate to všetci uznávame, pretože každému, kto by to chcel poprieť, sa staviame na odpor. Boh to nepopiera. Možno my ľudia si navzájom odopierame toto uznanie a úctu, pretože sme ranení hriechom, pochybujeme a smejeme sa z hodnoty druhého človeka, ale Boh to s úctou voči svojmu stvoreniu myslí smrteľne vážne. Keď tvoril svet, za každým dielom stvorenia prehlásil, že je to dobré a dokonca, keď tvoril človeka, povedal, že je to veľmi dobré.
Zakončím slovami sv. Františka: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi; aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť; celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť; celou mysľou, keď ku Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať Tvoju česť; a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam, a aby sme milovali svojho blížneho ako samí seba, keď strhneme všetkých, ako sme len schopní, k Tvojej láske a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.”