V druhom čítaní sme počuli: „Bratia, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ Táto myšlienka ma zaujala. Podľa slov sv. Pavla tento svet nieje naším konečným cieľom. Nie sme tu preto, aby sme sa tu usadili. Tento svet, podľa apoštola Jána „leží v moci zla..“ Zabúdame na biblickú zvesť, že sme do tohto sveta boli vyhnaní z raja, že toto miesto je miesto vyhnanstva a tak sa máme na neho pozerať. Možno nás mýli to, že i to vyhnanstvo je celkom pekné, že sa tu dá existovať. Prví ľudia, ktorí boli z raja vyhnaní, si plne uvedomovali, čo všetko stratili. My sme si tu zvykli, dokonca povieme: „to je naša vlasť“. Apoštol nás napomína a tvrdí, že naša vlasť je v nebesiach. Koľko kresťanov sa hnevá na Boha, keď ich volá do skutočnej vlasti. Je to absurdné, ale obľúbili si toto miesto vyhnanstva natoľko, že nechcú byť vyslobodení. Kristus, apoštoli a svätí tvoria ten zástup svedkov, o ktorom hovorí apoštol a ktorý už prešiel zo smrti do skutočného života.
Sv. Pavol nám radí, aby sme zhodili všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva a vytrvalo bežali v závode, ktorý máme pred sebou. Hriech nás opantáva, robí nás neslobodnými. Tak ako sa plavec môže zapliesť do rias, tak sa duša môže na svojej ceste k Bohu zamotať do hriechu. Ide o celkovú zmenu životného štýlu. Správny kresťan praktizuje to najefektívnejšie bojové umenie: Zápas s hriechom a so sebou samým.
O Ježišovi počujeme, že: „On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“ Kríž nieje len riešením našej hriešnej minulosti, ale je aj životným štýlom skutočných kresťanov. „Vezmi svoj kríž a nasleduj ma!“ „Zapri sám seba!“ Jedine v sile Kristovho kríža premáhame telo, svet i diabla. V kríži začíname svoj deň. Krížom sa žehnáme ráno, na obed i večer. Krížom značíme a žehnáme svoje telo, aby bolo poslušné Božiemu Duchu. V moci Kristovho Kríža sa dejú zázraky a uzdravenia. V moci Kristovho Kríža sú posadnutí oslobodzovaní od moci Diabla. V moci Kristovho Kríža sú ti v spovedi odpúšťané hriechy. V Kristov kríž si bol pokrstený. V jeho znamení sa deje premenenie na oltári. Ním žehnáme nové kresťanské manželstvo. Kňazstvo to je služba Kristovmu krížu. V moci Kristovho kríža prechádza človek z tohto sveta do večnosti. Svet sa chce vymaniť z Kristovho kríža, ale iná skutočná sloboda, ako sloboda skrze Kristov kríž, neexistuje. Odísť spod Kristovho kríža znamená upadnúť do poroby diabla.
„Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.“ Myslite na Ježiša, ako sa choval, čo hovoril. Z tohto sveta si nič neprivlastnil. Bol chudobný a zároveň slobodný! Neobklopoval sa bohatstvom. Bol tak chudobný, že nemal kde hlavu skloniť. V dobrovoľnej chudobe je sloboda. On hovorí: „Dúfajte, Ja som premohol svet!“ Svet je čosi zvrhlé, čo kresťan musí premôcť, ak chce prísť k Bohu.
„V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi.“ Apoštol Pavol nás vyzýva k zápasu s hriechom. Doslova hovorí o možnosti „odporovať hriechu až do krvi“. Táto myšlienka ma zaujala, pretože si uvedomujem, že aj v Božej Cirkvi sa vytráca vedomie, že hriech tu je preto, aby sme ho premáhali a nie preto aby sme s ním koketovali. V knihe Genezis sa Boh takto prihovára Kainovi, ktorý sa chystá zabiť svojho brata Ábela. „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“ Tu sa nám naznačuje, že človek je pozvaný premôcť pokušiteľa.
Pokušenie obyčajne chápeme len ako zlo. Prichádza od zlého, ale v sile Ducha Svätého a seba zaprenia môžeme každé pokušenie premeniť, doslova urobiť prejavom lásky k Bohu a to tým, že ho premôžeme. Pretože v každom jednom pokušení je obsiahnutá aj otázka na lásku k Bohu: „Miluješ ma väčšmi ako toto?“ A každé premožené pokušenie je našou odpoveďou: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem!“ Aj svätý František hovorí, že „každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka.“
Vždy budeme pokúšaní: napr. u detí je to sladkosť, zmyselnosť u mladých, bohatstvo a kariéra pre ľudí stredného veku, moc a lakomstvo pre starých. Silne budeme pokúšaní v dobe krízy. Ježiš zakúsil, tak ako my, všetky pokušenia, ale nedal sa, nezhrešil. Preto sa pokušenia nemusíme zľaknúť, ani sa ním nechať zastrašiť. Pokušenie nie je hriech. Nie je hriech, keď sa nám objaví v mysli. Hriechom sa stane až keď sa ním začneme zaoberať, väčšinou nás zvedie a zhrešíme. Nie je teda dôvodom k strachu – odožeňme ho a choďme ďalej, ale nie je ani dôvodom na ospravedlňovanie sa z hriechu. Výhovorka typu „nemôžem za to, zvádzalo ma to…” neobstojí. Pred Bohom sa takto hájila už Eva (…had ma ponúkol a ja som jedla… Gn 3,13) a Boh to neprijal.
My totiž nie sme povinní zhrešiť. Nemôžeme zabrániť, aby nám nad hlavou lietali vtáci, nemusíme im však dovoliť, aby si v našich vlasoch urobili hniezdo. Sme zodpovední za to čo urobíme. Apoštol Jakub (1,14-15) píše, že každý kto je v pokušení, je zvádzaný vlastnou žiadostivosťou, ktorá ak je jej vyhovené, počne a porodí hriech. Satan zavolá do našej padlej prirodzenosti a žiadosti v nás sa rozozvučia. Že sa v nás objavia rôzne prirodzené túžby, to ešte nemusí byť zlé. Naše fyzické potreby a túžby sú dobré, krásne a majú byť naplnené, na to ich totiž Boh stvoril. Ale to sa deje vtedy, keď ich používame a usmerňujeme podľa správneho a krásneho cieľa, ktorý im dal Stvoriteľ. Vtedy môžeme skrze ne nádherne vychutnať život. Ak však začnú ony na popud zlého ovládať nás, stanú sa z nich zlé žiadosti, ktoré nás ničia. Ide teda o to, či oni ovládajú nás, alebo my ich.