V dnešnom čítaní zo Sk vidíme, ako apoštolov po ich zázračnom vyslobodení z väzenia, znovu predviedli pred Veľradu. Veľrada bola pre nich najvyššou náboženskou inštanciou. Skladala sa z najvyšších kňazov a rôznych významných osobností náboženského života. Niečo ako náš koncil, ale v menšom.
Veľkňaz ich vyšetroval a povedal im: „Nezakázali sme vám prísne vyučovať v tomto mene? A hľa, celý Jeruzalem ste zaplnili svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka!“ Meno Ježišovo sa stáva obžalobou Veľrady. Dokiaľ sa človek nerozhodne uznať svoj hriech, stáva sa Ježiš pre neho neznesiteľnou obžalobou. Zdá sa mu, že je Ježiš jeho nepriateľ.
Zaujímavá je obrana apoštolov. Skúsme si podrobne prebrať odpoveď apoštolov. „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí.“ Apoštol Peter na inom mieste takto odpovedá členom veľrady: „Posúďte, či je pred Bohom spravodlivé viac poslúchať vás ako Boha; lebo nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ Pravá poslušnosť je poslušnosť Bohu. Boh sa zjavuje v ľudskom svedomí, ktoré je osvietené Božím Slovom.
Pravá poslušnosť vedie k tomu, že človek dostáva Dar Ducha Svätého. Sv. Peter takto vyjadruje túto zákonitosť: „Ducha Svätého dáva Boh tým, čo ho poslúchajú.“ Nesprávna poslušnosť môže dušu uviesť do vnútorných zmätkov. Boha treba nadovšetko poslúchať a človeka natoľko, nakoľko žiada súhlasne s Bohom. Svedomie má byť osvietené Božím Slovom, pretože naše svedomie je hlasom Božím a to v tom zmysle, že nám zreteľne hovorí: „Rob dobre a vyhýbaj sa zlu“. Človek však po zatemnení rozumu nemá v tejto oblasti úplne jasné, čo je dobré a čo zlé. A práve toto nám zjavuje Boh svojím Slovom.
„Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zabili.“ O vzkriesení zvykneme väčšinou meditovať a kázať len vo vzťahu k nám. Hovoríme o jeho dôkazoch a dôsledkoch vo vzťahu k nám. Po prípade povieme, že Vzkriesenie je pečaťou hodnovernosti od Boha Otca. To, že Kristus zomrel za svoju pravdu je svedectvom toho, že bol presvedčený o tom, že má pravdu, ale to, že stal z mŕtvych je potvrdením z Božej strany, že skutočne mal Pravdu. Môžeme sa na to však pozrieť ešte z inej strany.
Vzkriesenie sa tak stáva apologetickým faktom, slúžiacim ako „bezpečný dôkaz“ pravosti Ježiša, takisto dôkazom pravdy alebo moci, a je tiež počiatkom cirkvi a nového stvorenia. To všetko však prichádza ako dôsledok. Vzkriesenie sa nesmie zužovať na čiste verejný, vonkajší fakt, ktorý sa týka dejín alebo cirkvi, akoby snáď Boh Otec Ježiša vzkriesil kvôli týmto skutočnostiam a nie pre neho samého.
Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nežnosti, s ktorou Otec skrze Ducha Svätého svojím Všemohúcim Slovom budí Ježiša, Syna človeka. Ježiš ako človek je budený Božím Slovom, ktoré je živé a účinné. Sv. Pavol na začiatku listu Rimanom túto skutočnosť popisuje týmito slovami: „Pavol, služobník Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vyvolený ku zvestovaniu Božieho evanjelia, ktoré Boh ústami svojich prorokov dopredu prisľúbil vo svätých Písmach, evanjelia o jeho Synovi, ktorý telom pochádzal z rodu Dávidovho, ale Duchom Svätým bol vo svojom zmŕtvychvstaní uvedený do moci Božieho Syna, evanjelia o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ (Rim 1,1-4)
Vzkriesenie je aktom Najsvätejšej Trojice. Je to samotný vrchol Božieho konania v dejinách, najväčší dôvod jeho slávy. Od tohto okamžiku bude Boh známy ako „ten, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša Krista“ (2 Kor 4,14; Gal 1,1; Kol 2,12). O tomto novom titule, ktorý prevyšuje doterajší „Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov“, Boh teraz prehlasuje: „To je naveky moje meno, ním si ma budú pripomínať od pokolenia do pokolenia.“(Ex 3,15).
Teda ešte ráz zdôrazním, že Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nežnosti, s ktorou Otec skrze Ducha Svätého svojím Všemohúcim Slovom budí svojho Syna zo smrti po jeho nesmiernom utrpení a ustanovuje ho Pánom. Ak tu užívame slovo Pán, máme na mysli to, čo toto slovo u židov zastupovalo, Božie meno. Ježiš aj ako človek je po svojom Vzkriesení zbožštený.
To isté tvrdenie nachádzame aj v obrane apoštolov: „Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby dal Izraelovi milosť obrátenia a odpustenia hriechov.“ Ježiš prichádza predovšetkým ako Spasiteľ. Kto chce, nachádza v ňom milosť obrátenia a odpustenia. Bolesť, ktorú spôsobuje v našich dušiach, je bolesť, ktorá sa má premeniť na ľútosť a tak nás priviesť ku Spáse.
Existuje však aj iná šialená možnosť, ktorú ukazuje dnešné čítanie: „Keď to počuli, pukali od zlosti a rozhodli sa, že ich zabijú.“ Nevyznaný a neoľutovaný hriech spôsobuje takisto bolesť, ale táto bolesť vedie ku zlosti a k ďalším hriechom. Človek sa tak prepadá do stále väčšej mravnej biedy a väčšieho utrpenia, za ktoré si však nesie zodpovednosť sám. Jediná správa odpoveď na bolesť, ktorá pramení z poznania svojho hriechu, je ľútosť a obrátenie. Tak nám to ukazujú Skutky apoštolské na mieste, kde Peter po Zoslaní Ducha Svätého káže zástupom: „Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť bratia?” Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“