V prvom čítaní sme počuli o tom, ako Veľkňazi a sekta saducejov „plní žiarlivosti zajali apoštolov a hodili ich do verejného žalára“. Apoštoli sú po zoslaní Ducha svätého plní moci a sily. O odporcoch Krista počujeme, že boli plní žiarlivosti. Človek musí byť niečím naplnený. Buď je naplnený Kristovým Duchom, alebo sa z neho stáva príbytok démonov. Veľkňazi a iní učitelia Judaizmu boli zvyknutí na ľudskú úctu a mali výhradne právo vyučovať. Teraz sa však zjavuje nová a živá forma náboženstva, ktorú ohlasujú apoštoli.
Slovo Božie je tak dôležité, že Boží Anjel kvôli hlásaniu Slova dokonca vyslobodzuje apoštolov z pút: „Ale Pánov anjel otvoril v noci dvere väzenia, vyviedol ich a povedal: „Choďte, staňte si v chráme a hlásajte ľudu všetky slová tohto života!” Apoštoli sú vyzvaní, aby v chráme ohlasovali slová tohto života. Chrám je miestom, kde sa majú ohlasovať Slová tohto života. Božie Slovo je Život. Chrám je miestom ohlasovania Božieho slova. Chrám nieje miestom pre posolstva pochádzajúce zo súkromných zjavení, ale je miestom ohlasovania Božieho Slova.
V liste Hebrejom (Hebr 1,1-2) čítame: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“. Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, je jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo. V ňom Otec povedal všetko a nebude už iné slovo okrem tohto. Sv. Ján z Kríža to jasne vyslovuje, keď komentuje list Hebrejom: „Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jedine a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo, čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna. Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho.”
Rímsky katechizmus nás poučuje: Kresťanský poriadok spásy ako nová a definitívna zmluva nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné Zjavenie. No hoci je Zjavenie zavŕšené, jeho obsah nie je plne rozvitý. Je úlohou kresťanskej viery v priebehu stáročí postupne pochopiť jeho úplná význam. V priebehu stáročí sa vyskytli takzvané „súkromné“ zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať“ či „dopĺňať“ Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel pre vieru vie pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev. Kresťanská viera nemôže prijať „zjavenia“, ktoré si nárokujú prevýšiť alebo opraviť Zjavenie, ktorého zavŕšením je Kristus. To je prípad niektorých nekresťanských náboženstiev a niektorých nových siekt, ktoré sa zakladajú na takých „zjaveniach“. Celý Kristov život bol ustavičným učením: jeho mlčanie, zázraky, skutky, modlitba, láska k ľuďom, jeho uprednostňujúca láska k maličkým a chudobným, úplné prijatie obetovania sa na kríži za vykúpenie sveta a napokon jeho zmŕtvychvstanie, to všetko je splnením jeho slova a zavŕšením jeho Zjavenia.
Už v NZ zákone nachádzame omnoho úžasnejšie Zjavenie ako zjavenie “Božieho Milosrdenstva”. Apoštol Ján hovorí vo svojom liste: “Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom; Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha. A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. Kto vyzná: “Ježiš je Boží Syn,” ostáva v ňom Boh a on v Bohu. A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete. V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske. My milujeme, pretože on prvý miloval nás. Ak niekto povie: “Milujem Boha,” a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata. (1 Jn 4,7-21)