Dnešné evanjelium nám hlása základné pravdy našej kresťanskej viery, ktoré je vhodné si pripomenúť. Sú to pravdy, ktoré aj my dlhujeme druhým. Sú to slová, ktoré sú veľmi dôležité a v prvom čítaní sám anjel z neba kvôli týmto slovám oslobodzuje apoštolov z väzenia, aby: „Išli a vystúpili v chráme a ohlásili ľudu všetky slová tohoto života!“ Bez tejto znalosti sa kresťanstvo nemôže ujať ani v nás samých a už vôbec nie vo svete. Čo vlastne Ježiš zjavuje Nikodémovi:
1. „Boh tak miloval svet,..“ – Prvá a základná pravda je, že Boh nás miluje. Ježiš nám nezjavuje nahnevaného Otca. Apoštol Ján nás učí, že Boh je Svetlo a niet v ňom nijakej tmy, že Boh je Láska a jeho postoj voči svetu, ktorý stvoril sa nemení. V knihe Múdrosti nachádzame verše: „Miluješ všetko, čo si stvoril a nemáš v nenávisti nič z toho, čo si učinil, veď akoby niečo mohlo existovať, keby si to Ty nechcel!“ Láska je spôsob Božej existencie, Boh je Láska. U Boha nie je Láska premenlivou vlastnosťou, ale Podstatou Bytia. Ak napriek tomu hovoríme o Božom hneve, tak len v tom zmysle, že Boh nechá na nás dopadnúť dôsledky našich nesprávnych rozhodnutí, a tiež v tom zmysle, že človek, ktorý existuje v hriechu a nemiluje Boha, vníma Boha ako hrôzu a trest. Martin Luther hovorí, že pre hriešnika je Boh hroznejší ako diabol. Božiu lásku dokiaľ žijeme v hriechu, nepociťujeme, alebo ju dokonca môžeme pociťovať ako nepríjemnosť, bolesť, ale ona je základom našej existencie. Keby nás Boh prestal svojou Láskou udržovať v bytí, museli by sme zaniknúť. Je to láska, ktorá je prijímaná vierou. Spôsob tejto lásky, to Božie „tak“, tvorí vlastne druhú pravdu.
2. „že dal svojho jednorodeného Syna“ – Jednu pravdu chcem a musím objasniť ihneď: určite nám Boh nedal svojho Syna preto, aby sme ho kruto zabili. Teda ak počujeme o tomto úžasnom Božom Dare, tak si ho nespájajme s tým, čo spôsobila Kristovi naša zvrátenosť. Ježiš zjavuje Boží úmysel, ktorým je, aby sme skrze neho boli spasení, aby sme mali v ňom Život.
I to, že Boh Otec dal svojho Syna nesmieme chápať po ľudský. Veď by to bola zvrátenosť, keby niekto dal svojho syna preto, aby vykúpil otroka, ako to spievame vo Veľkonočnom Exultete. Taký otec by skôr naháňal hrôzu, ako vzbudzoval dôveru, i keby som tým otrokom bol ja sám. V dare svojho Syna nedáva Boh kohosi iného, ale seba Samého. Synovstvo v Bohu nie je ako ľudské synovstvo. Božie Slovo je Boh z Boha. Nejde o menšieho a väčšieho Boha. Podľa sv. Dionýza je bytie Najsvätejšej Trojice večné. Najsvätejšia Trojica nikdy nebola iná, ani sa neskoršie nijako nemodifikovala, ani sa nerozdelila, ani sa kvôli žiadnemu podnetu nikdy nezmenila, ale spoločne a zároveň s Otcom z Nej existuje Syn a Duch Svätý. Nevznikli teda až po Ňom. Boží Syn je Božie Slovo, v ktorom sa nám dáva Boh sám, celá Najsvätejšia Trojica. A dáva sa nám preto, aby sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami, aby nás spasilo.
V. ekumenický koncil v Carihrade v roku 553 vyznal „jednu hypostazu (osobu), ktorou je náš Pán Ježiš Kristus jeden zo svätej Trojice“, teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jej vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj sama smrť: „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice” Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom, pri čom neprestáva byť Bohom, naším Pánom. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho spieva: „O jednorodený Syn a Božie Slovo, hoci si nesmrteľný, pre našu spásu si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, bez zmeny si sa stal človekom a bol ukrižovaný, o Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou zničil smrť, ktorý si jedným zo Svätej Trojice, oslávený s Otcom a Duchom Svätým, spas nás.”
3. Aký je však cieľ tohoto všetkého? To je tretia pravda: „aby nezahynul nik..“ Boh nechce, aby niekto z ľudí zahynul. Boh nechce peklo. Peklo je dielom zvrátenosti stvorených bytosti. Peklo spočíva v nerešpektovaní Boha – Lásky a má svoj základ v pýche a sebaklame. Súčasný pápež František učí: „Zapamätajme si to: Boh nás súdi tým, že nás miluje. Ak prijmem jeho lásku, som spasený, ak odmietnem, som odsúdený – nie Ním, ale mnou samým, pretože Boh nezatracuje. On len miluje a zachraňuje.“ Boh nechce, aby niekto zahynul. Preto milosrdne zahalil svoju Velebnosť. Ako som už povedal, pre hriešnika sa môže stretnutie so Svätým Bohom skončiť večnou katastrofou. Hoci Boh sám v sebe je nesmiernou Blaženosťou, pre človeka, ktorý miluje zvrátenosť, sa toto priblíženie Boha môže skončiť Večnou hrôzou, Závratom, z ktorého sa už nikdy nespamätá.
4. Naša záchrana je v tom, čo hovorí štvrtá pravda: „aby nezahynul nik, čo v neho verí.” Záchrana človeka je vo viere. Človek po dedičnom hriechu je zranenou a uzavretou bytosťou. Svätý Augustín nazýva hriešnika: „Homo incurvatis in se“ – môžeme to preložiť, ako človek skrútený do seba, uzavretý do seba. Viera je otvorenosťou voči Bohu, ktorý sa približuje a zjavuje milosrdne zahalený ľudským telom v osobe Ježiša Krista. Keby sa Zjavil v celom svojom Tajomstve, nezniesli by sme to. Kričali by sme od hrôzy, ako posadnutí, o ktorých hovorí evanjelium: „Čo ťa do nás, prišiel si nás zahubiť!“ alebo ako to Ježiš hovorí v podobenstve o konci sveta: „Vrchy zakryte nás, padnite na nás!“
Viera je otvorenosťou duše. Je vstupnou bránou Boha do nás. Viera v Boha, ktorý sa zjavuje v osobe Ježiša Krista, ako osoba, ktorá má svoj charakter a svoju vôľu. Viera nás uschopňuje, aby sme sa nadýchli Boha – Lásky. Viera je schopnosť prijať do seba Božiu spravodlivosť i múdrosť, prijať spôsob záchrannej akcie, ktorý určuje Boh. Vo včerajšom evanjeliu sme počuli: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí v neho, mal večný život.” Tak ako Židia nemohli pochopiť tajomstvo medeného hada a jeho súvis s ich osobnou záchranou, tak ani my nepochopíme spôsob Božieho jednania skrze Kristovu smrť. Boh z najväčšieho zločinu v ľudských dejinách robí spásu hriešnika. Keď sme ho chceli roztrhať na kusy, On sa pre nás stal chlebom. Keď sme vo svojej zúrivosti chceli vidieť jeho krv dostali sme ju za nápoj života. Toto je naozaj nepremožiteľná láska. „Ježišov kríž je Slovo, ktorým Boh odpovedal na zlo sveta. Niekedy sa nám zdá, že Boh neodpovedá na zlo, že zostáva v mlčaní. V skutočnosti Boh prehovoril, odpovedal a jeho odpoveďou je Kristov kríž: Slovo, ktoré je láskou, milosrdenstvom, odpustením. Zároveň je aj súdom. Boh nás súdi tým, že nás miluje.“ (Pápež František)
5. Zmysel všetkej Božej činnosti je piata pravda: „ale aby mal večný život..“ Zmyslom všetkého diania je to, aby mali večný život. Praotec Adam dal v pokušení prednosť stromu poznania pred Stromom Života. Teraz vidíme, že Strom Života, Ukrižovaný Kristus, prišiel znovu na zem medzi nás, aby sme mali život večný. Aby sme nehynuli ako Židia reptajúci proti Bohu na púšti. Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet zachránil. Syn je našou cestou. Je našou spásou. Lebo, kto v neho verí, nebude súdený. Viera je tým kritériom, či sme už prešli zo smrti do života.
„Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v Meno Jednorodeného Syna Božieho. A súd je v tom, že Svetlo prišlo na svet, ľudia však tmu milovali väčšmi ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby nevyšli najavo jeho skutky.” Nemilujme tmu hriechu, aby raz, keď sa zjaví Pravé Svetlo našich duší, sme nemuseli z hrôzy pred Večnou Nádherou, žalostne zahynúť.