Dnes sme počuli v evanjeliu, ako Zmŕtvychvstalý Pán odovzdáva v Duchu Svätom apoštolom moc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého! Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Z týchto miest Písma odvodzujeme prax sviatostnej spovede. A práve dnešný deň je vhodný, aby sme sa nad ňou zamysleli. Existujú rôzne názvy pre túto sviatosť, ktoré vystihujú jej rôzne účinky: Nazýva sa sviatosť zmierenia, lebo uschopňuje človeka prijať Ježiša a tak zmieruje človeka s Bohom i s ľuďmi. Môžeme sa pýtať: „Potrebujeme sviatosť zmierenia po krste?“ Táto otázka je úplne na mieste, lebo v krste sme boli ospravedlnení, ale nový život, prijatý v krste, neodstránil krehkosť ľudskej prirodzenosti, ani náklonnosť k hriechu, ktorú nazývame žiadostivosťou. Kresťan musí s ňou zápasiť. Je to boj za dosiahnutie svätosti.
Celá sviatostná ekonómia stojí na základe odpustenia, ktoré je dielom zadarmo nám danej milosti, za ktorú sa ale draho platilo Kristovou krvou. Na toto máme pamätať, keď si uvedomíme, že sme zhrešili. Cirkev prijala kľúče od nebeského kráľovstva, aby sa v nej skrze Kristovu Krv a pôsobením Ducha Svätého, uskutočňovalo odpustenie hriechov. My tiež veríme, že iba Boh odpúšťa hriechy. Ale pretože Ježiš je Syn Boží, teda Boh z Boha, a zároveň pravý človek, sám o sebe hovorí: „Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy.“ (Mk 2,10). On zveril apoštolom službu zmierenia. Kňazi pokračujú vo výkone tejto služby. Kňazi prijali moc, akú Boh nedal ani anjelom.
Je vhodné pripraviť sa na prijatie tejto sviatosti spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Spoveď potrebujeme, keď sme ťažko zhrešili. Naša reakcia vtedy nemá byť: „Možno sa mi podarí nejako ubrániť pred Bohom ozývajúcim sa v mojom svedomí a hriech zaretušovať. Zložím nejakú obeť a akosi to napravím.“ Toto je falošná cesta. Správne počínanie je, uznať svoj hriech pred Bohom a povedať: „Pane, stojím tu pred Tebou s celou pravdou, zhrešil som!“ Často je situácia taká, že nie som schopný posúdiť, koľko je v tom mojej viny a koľko slabosti, či to bol hriech ťažký alebo ľahký. Obrátim sa k Bohu a poviem: „Ty vidíš môj hriech v celej pravde. Prijímam tvoju kvalifikáciu môjho hriechu a vyznávam svoj hriech.“
Napriek zmenám, ktorými prešlo slávenie tejto sviatosti, môžeme v nej spoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha skrze Cirkev, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov, udeľuje v mene Ježiša Krista, odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia. Medzi úkonmi kajúcnika je ľútosť na prvom mieste. Aj keď je definovaná ako „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“, nejde tu predovšetkým o záležitosť citov, ale o odvrat vôle od hriechu, ktorý vo svetle Božieho Zjavenia spoznávame ako zlo. Ľútosť spočíva v prijatí Božej kvalifikácie hriechu. V ľútosti je obsiahnutý aj návrat k Bohu, odovzdanie toho, čo sa stalo, do jeho milosrdných rúk. V ľútosti je potrebné zreteľne sa odvolať na Kristovu spásonosnú smrť na kríži a prosiť Boha Otca o odpustenie hriechov aj pre jeho meno. Vo vyznaní a v ľútosti sa prejavuje viera v Božie milosrdenstvo, že „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.“
Je rozšírený názor, že odpustenie hriechov sa získava jedine počas spovede, ale cirkevné učenie pozná aj iné cesty k odpusteniu hriechov. Dokonalá ľútosť zmýva hriech ihneď a my po hriechu nemáme čakať a zotrvávať v hriešnom stave, ale máme sa hneď snažiť, skrze dokonalú ľútosť, obnoviť stav priateľstva s Bohom. Ak ľutujeme preto, že sme konali proti Božej láske, tak túto ľútosť môžeme nazvať „dokonalou“. Takáto ľútosť vedie k odpusteniu všedných hriechov; spôsobí tiež odpustenie ťažkých hriechov, keď je spojená s pevných rozhodnutím, pristúpiť k sviatosti zmierenia, akonáhle to bude možné. Keď to nie je možné, napríklad pri náhlom úmrtí, dokonalá ľútosť otvára bránu k Božiemu srdcu aj bez spovede.
Ľútosť, ktorá sa nazýva „nedokonalá“, je tiež Božím darom, impulzom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania nad ošklivosťou hriechu, alebo zo strachu pred večným zatratením, ktoré hrozia hriešnikovi. Niekedy nám môže pomôcť rozumná analýza situácie, do ktorej nás dostal hriech k tomu, aby sme hriech zavrhli. Môže vyvolať vnútorný vývoj, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešenie. Nedokonalá ľútosť sama nevedie k odpusteniu ťažkých hriechov, vytvára však dispozície pre jeho dosiahnutie vo sviatosti zmierenia.
Vo svätej spovedi, ktorú, ak sa jedná o ťažké hriechy, musíme napriek svojej ľútosti absolvovať, nejde o opravu odpustenia, ale o zmierenie so spoločenstvom veriacich, pretože každý hriech ubližuje celému Kristovmu telu, ktorým je Cirkev. Vo sviatosti zmierenia sa okrem toho, v moci Kristovej krvi, rušia väzby, ktoré hriech vytvoril medzi človekom a diablom. Ide tiež o to, aby sme ako bytosti obdarené telom a zmyslami, vstúpili do skutočnosti odpustenia telom a zmyslami, aby sme duševne i telesne odišli zmierení.
Podstatnou časťou sviatosti pokánia je vyznanie hriechov pred kňazom. Moc odpustiť a zadržať, ktorú Ježiš apoštolom dáva, predpokladá schopnosť posúdiť a tá si zasa vyžaduje vyznanie. Predmetom rozlišovanie však nie je veľkosť hriechov, pretože neexistuje taký hriech, akokoľvek ťažký, ktorý by Cirkev nemohla odpustiť, neexistuje človek, nech by sa akokoľvek previnil, čo by s istotou nemohol dúfať v odpustenie hriechov, ak je jeho pokánie úprimné. Preto kňaz neskúma v spovedi, či tento hriech Boh ešte môže odpustiť, kňaz skúma dispozícii kajúcnika, či je jeho ľútosť a predsavzatia úprimné a skutočné. A znovu ho nezaujímajú citové prejavy ľútosti ale vôľa: či kajúcnik chce naozaj opustiť svoj hriech. Jedine to môže kňaza viesť k zadržaniu rozhrešenie, keď snahu po zmene nenachádza. Existujú tiež hriechy, ktoré podľa cirkevného práva, môže rozhrešiť jedine biskup. I toto je predmetom skúmania.
Je potrebné, aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí, po dôkladnom spytovanie svedomia, hoci by to boli hriechy veľmi skryté a spáchané len proti dvom posledným prikázaniam Desatora, ktoré sa týkajú oblasti ľudskej túžby, lebo niekedy tieto hriechy viac rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré sa zjavne páchajú. Keď sa veriaci v Krista snažia vyznať všetky hriechy, na ktoré si spomenú, nemožno pochybovať, že ich všetky predkladajú na odpustenie Božiemu milosrdenstvu. Svätý Augustín učí: „Kto uzná svoje hriechy a odsúdi ich, súhlasí už s Bohom. Boh odsudzuje všetky hriechy: a ak ich odsúdiš i ty, spájaš sa s Bohom. Človek a hriešnik, to sú dve rozdielne skutočnosti: človek je Božie dielo, hriešnik je tvoje dielo, človeče znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil, čo učinil On. Keď ťa začne mrzieť, čo si vykonal, vtedy začínajú tvoje dobré skutky, pretože si odsúdil svoje zlé skutky. Dobré skutky začínajú uznaním zlých skutkov. Konáš pravdu a prichádzaš ku Svetlu.“ (In evangelium Joh. Tract. 12,13)
Ku katolíckemu pochopeniu spovedi sa viaže zadosťučinenie. V zadosťučinení nejde o to, že musíme nejako splatiť Bohu získané odpustenie. Za naše hriechy predsa „zadosť učinil“ Ježiš. Zadosťučinenie sa týka oblasti, kde sme svojím hriechom ubližovali. Je to snaha, pokiaľ je to možné, likvidovať následky svojich hriechov. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale nie je liekom na všetko, čo hriech uviedol do neporiadku. Hriešnik, ktorý bol zbavený hriechov, musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie, musí sa teda snažiť, aby napravil neporiadok, ktorý hriechom vyvolal. Spoveď je sviatosťou otvorenosti. Cirkev tieto okamihy otvorenosti vkladá do sviatosti pokánia a prikrýva ich božím odpustením a chráni spovedným tajomstvom.
Sv. František hovorí o spovedi: „Moji požehnaní bratia … nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomité vykonať uložené pokánie … A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou, majúc pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný“, a „to robte na moju pamiatku“.