Evanjelium charakterizuje náladu apoštolov po Ukrižovaní Pána ako strach a uzatvorenosť pred ostatným svetom. Ich spoločenstvo spájal strach a vedomie spolupatričnosti. Mali svoju skúsenosť s Ježišom, ktorá im bránila odísť. Boli poznačení jeho školou. Na každého jedného z nich mohli ľudia ukázať prstom: „Aj ty si jeden z jeho učeníkov!“ Ale v podstate boli zo smrti Kristovej dezorientovaní a bezradní. Do spoločenstva, ktoré žilo v strachu a za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ A tak ako sa mi preukazujeme občianskym preukazom, tak sa Ježiš preukázal svojimi ranami. „Ako to povedal, ukázal im ruky a bok.“ Jeho rany vyjadrujú jeho totožnosť. Ježiš sa naďalej bude zjavovať ako Zranený a Oslávený. V našich očiach to vôbec nejde dokopy. Rany a sláva! Dokonca sa nám zdá, že rany nemôžu byť súčasťou Božieho plánu s nami. A predsa Vzkriesený potvrdzuje, že do Božej Slávy sa vchádza s ranami, že v Božích očiach nie sú na tom najlepšie tí, čo nič netrpeli, ale tí, ktorí pre Lásku znášali bolesť a utrpenie.
„Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.“ Zmätení učeníci zrazu pochopili zmysel kríža. Keď kňaz v rámci Veľkonočnej vigílie zapichuje hrudky tymianu v tvare kríža vyslovuje toto prianie: „Pre svoje sväté a oslávené rany nech nás ochraňuje a zachováva Kristus, náš Pán. Amen!“ a potom dodáva: „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu z našich sŕdc a myslí!“ A presne toto prežívali apoštoli v tej chvíli. Pochopili zmysel Ježišovho utrpenia i zmysel svojho vlastného utrpenia a v ich srdciach a mysliach sa znovu objavilo svetlo. Znovu videli Pána, od ktorého dostáva zmysel náš kresťanský život a utrpenie.
„A znovu im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Pán Ježiš dáva apoštolom to isté poslanie ako dostal On od Boha Otca. Vo svojej Veľkňazskej modlitbe hovorí: „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ Aké poslanie dostal Ježiš od Otca: „A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Na inom mieste hovorí, že neprišiel svet súdiť, ale spasiť. A pri tom mu máme všetci pomáhať. Spolupracovať na Spáse sveta. Hlásaním Slova spojeným s utrpením pre spravodlivosť.
„Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.” Ježiš dáva apoštolom ešte jednu veľkú úlohu, ku ktorej potrebujú zvláštnu pomoc Ducha Svätého: Spolupracovať na zmierení. Najväčším problémom človeka je hriech. Hriech je niečo, čo ubližuje Bohu prítomnému v človeku. Hriech stojí proti nášmu pôvodnému určeniu: „Byť obrazom Boha!“ Človek, ktorý hreší, nezjavuje Boha! Ježiš zomrel za naše hriechy, ale zároveň nám prináša odpustenie. Na kríži dosahuje hriech svoj vrchoľ, ale Božou odpoveďou je: Vzkriesenie Ježiša pre naše ospravedlnenie. A vzkriesený Kristus prináša odpustenie hriechov. A túto moc deleguje apoštolom a ich nástupcom. Apoštoli môžu hriechy odpustiť ale aj zadržať. Nie zo svojej ľubovôle, ani nie pre kvalitu a veľkosť hriechov, ale majú skúmať, či je tu skutočná ľútosť a obrátenie. Jedine toto môže spôsobiť zadržanie, teda neodpustenie hriechov.
Vdp. Marián Šuráb, takto uvažuje nad dnešným evanjeliom: „Každý rozumný človek od života niečo očakáva. Niektoré očakávania majú ľudia spoločné, iné rozdielne, v závislosti od rozličných životných okolností. Iné od života očakávajú mladí, iné starí ľudia. Iné zdraví, iné chorí. Iné bohatí, iné chudobnejší. Život však prináša aj čosi, po čom nikto netúži — rozličné rany.
S ranami na svojom oslávenom tele sa po zmŕtvychvstaní zjavuje aj Ježiš. A práve dotyk a pohľad na Ježišove rany si dal ako podmienku apoštol Tomáš, aby uveril v jeho zmŕtvychvstanie. Bola to zaujímavá podmienka. Skôr by sme očakávali, že povie: „Chcem ho objať.” Alebo: Chcem ho na vlastné oči vidieť pri stolovaní.” Prečo práve dotknúť sa jeho rán?
Ak sa myšlienkami vrátime na Kalváriu, pochopíme Tomášovu požiadavku. Nedá sa predsa uveriť, aby človek, ktorému spôsobili toľko rán, mohol ešte žiť. Klincami prepichnuté ruky a nohy, kopijou prebodnuté srdce nemôžu spôsobiť nič iné, iba smrť. A zrazu apoštoli Tomášovi oznámia, že tento doráňaný Ježiš žije. Ako mohol uveriť takejto správe? A preto sa chce dotknúť jeho rán a vložiť ruku do jeho boku, aby mal istotu, že je to pravda.
Ježiš mal porozumenie pre Tomášovu podmienku. Dovoľuje mu, aby sa dotkol jeho rán a zbavil sa pochybností. Tomášovi nič iné neostávalo, iba zvolať: „Pán môj a Boh môj!” V tej chvíli nielen uveril, že Ježiš žije, ale aj spoznal, že život je mocnejší ako smrteľné rany.
Neexistuje život bez rán. Ak si spomenieme na hociktorú oblasť života, musíme povedať, že každá spôsobuje rany. Manželské či rodinné súžitie. Nádeje vkladané do detí. Pracovné neúspechy. Zrada priateľov… Žijeme a sme zdraví, no zrazu prichádza osudový úder: choroba, nešťastie, nezamestnanosť, smrť najbližších. Znova pociťujeme rany a krvácame. Keby nám niekto pri kolíske povedal, čo nás v živote stretne, možno by sme ani nechceli žiť. Azda by sme si povedali, že sa to nedá prežiť. A predsa sme to prežili. A možno aj teraz žijeme s nejakou ranou na tele alebo na duši. Bolí nás to, ale žijeme — preto, lebo život je mocnejší ako naše rany.
Tomáš uveril, lebo sa dotkol Ježišových rán. Aj naše rany sa môžu stať pre iných cestou k viere. Chce to od nás iba jedno: ukázať trpiacim, že sa dá žiť aj s ranami. Je to jedno z najcennejších svedectiev nášho života a viery.“
Pravoslávny starec Izidor učil svoje duchovné deti modlitbu k piatim ranám Spasiteľovým: Polož ruku na čelo a povedz: Pane, tŕňovým vencom na hlave do krvi a mozgu korunovaný pre moje hriechy; polož ruku dole na pravú nohu a povedz: Ježišu, na pravej nohe pribitý železným klincom pre moje hriechy; zdvihni ruku na pravé plece a povedz: Synu, na pravej ruke pribitý železným klincom pre moje hriechy; prenes ruku na ľavé plece a povedz: Boží, aj na ľavej ruke pribitý pre moje hriechy; i na rebrách kopijou prebodnutý z hrude prelievajúci krv a vodu na vykúpenie a spasenie našich duší; skrze Bohorodičku osvieť môj rozum! Obráť sa tvárou k ikone Matky Božej a povedz: A Tebe samej meč prenikne dušu, aby sa v mnohých srdciach otvoril prameň kajúcnych a vďačných úprimných sĺz celého ľudstva.