„Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým.“ Naozaj Boh nie je nespravodlivý. Jedna z hlavných právd viery je, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobro odpláca a zlo trestá. Písmo Sväté na viacerých miestach potvrdzuje, že Boh so záujmom Lásky sleduje ľudské životy. Aj skúsenosť ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, dosvedčuje, že naše životy a všetky naše skutky sú uchované v Božej pamäti. Boh naozaj nezabúda na dobro, nezabúda na lásku prejavenú pre jeho meno skutkami služby svätým, teda tým, ktorí prijali Ježiša. A predsa Boh pripúšťa určitú formu chcenej zábudlivosti. „Ak sa však hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, bude žiť, nezomrie. Na jeho hriechy, ktoré popáchal, si nespomeniem, pre spravodlivosť, ktorú konal, bude žiť.” (Ez 18,21-22).
Celý stvorený svet sa nachádza vo fantázii Stvoriteľa. On nás svojou pozornosťou tvorí a udržuje v bytí, takže naozaj platí to, že máme zrátané ešte aj všetky vlasy na hlave. Boh nie je len Všadeprítomným Vedomím, ale aj Súcitom, lebo nielen zvonku sleduje naše životy, ale si nás priamo uvedomuje a vzbudzuje v nás túžbu po Živote a Blaženosti. V konečnom dôsledku sa každý skutok dotýka samotného Boha. Boh naozaj nezabudne na žiaden skutok lásky. Nehľadajme ľudskú slávu a ľudské uznanie. Nech nám stačí to, že Boh nezabúda a vidí aj v skrytosti.
„Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení.“ Apoštol Peter sa takto vyjadruje o kresťanskej nádeji: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej.“ Kresťanská nádej je živá a môže stále rásť a rozvíjať sa. Jej pôvod je vo Vzkriesení Ježiša Krista. Viera je na počiatku nášho obrátenia, ale nádej nesie vieru a lásku v čase. Človek má pracovať na rozvinutí nádeje. Musí dávať pozor, aby neochabol a nezlenivel. Vo verši pred evanjeliom sme počuli prosbu z listu sv. Pavla Efezanom: „Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania.“ Vyprosujme si svetlo pre oči nášho srdca, aby sme spoznali nádej, ku ktorej sme povolaní. Sv. Františka sa modlil: „Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnotu môjho srdca a daj mi pravú vieru, pevnú nádej, dokonalú lásku, hlbokú pokoru, rozum a poznanie, aby som zachoval tvoje prikázania“.
„A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej.“ Boh prisahal sám na seba, lebo vyššia skutočnosť od neho neexistuje. Zaručil sa sám sebou. Seba samého dal, aby svoje Slovo dodržal. Boh sám nám v Kristovi ponúkol túto nádej. Predmetom našej nádeje je Božie prisľúbenie. Sídlo nádeje je v srdci.
„Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.“ Podobne ako hovoríme o istote viery, tak môžeme hovoriť o istote nádeje. Len istá nádej motivuje človeka k pohybu. Sv. Ján apoštol tvrdí: „Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.“ (1 Jn 3,2-3) Nádej je motorom duchovného života. Diabol sa snaží bojovať proti našej nádeje. Symbolom nádeje sa stala kotva. Prečo? Zakotviť to ešte nieje byť na brehu, ale na druhej strane to nieje ani byť na rozbúrenom mori. Je to čosi, čo signalizuje blízke vylodenie, vstup do cieľa.
Sv. Augustín tvrdí: „Nebolo nič tak potrebné k pozdvihnutiu našej nádeje, než aby nám bolo ukázané, ako nás Boh miluje. Čo je však zrejmejší doklad tejto veci, než keď sa odhodlal Boží Syn vojsť v spojenie s našou prirodzenosťou.“ A podľa sv. Bonaventúru: „Krst uschopňuje dušu k viere, birmovanie k nádeji.“ Čínske príslovie hovorí: „Nádej je ako cukor v šálke čaju; i keď je malý, osladí všetko.“