Včera sme počuli ako Dávid porazil Goliáša. Keby sme čítali súvislý text 18 kapitoly, tak by sme počuli: „A keď (Dávid) dokončil svoj rozhovor so Šaulom, Jonatánova duša sa privinula k Dávidovej duši a Jonatán ho miloval ako seba samého. V ten deň ho Šaul pojal sebou a nedovolil mu vrátiť sa do domu jeho otca. Jonatán uzavrel s Dávidom zmluvu, lebo ho miloval ako seba samého.“ Zrazu sa z Dávida stáva u všetkých obľúbený národný hrdina. Sám kráľ ho zadrží u svojho dvora, kráľov syn Jonatán, ktorý sa má stať nástupcom na otcovom tróne, ho obdivuje a uznáva, kráľova dcéra Michol sa do neho zaľúbi, ľud i služobníctvo ho miluje. Z Dávida, z jednoduchého pastiera, sa zrazu stáva, moderne povedané: „SuperStar“.
A dnes sme čítali: „Keď sa Dávid vracal po porážke Filištínca domov, zo všetkých izraelských miest vychádzali ženy s bubienkami, veselým spevom a hrkálkami; spievali a tancovali v ústrety kráľovi Šaulovi. Ženy tancovali a volali: „Šaul porazil svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc.“ Sám Dávid, si svoju popularitu veľmi k srdcu nepripúšťa a stále sa na seba díva len ako na prostého človeka, v ktorom sa prejavila Božia moc. Avšak ktosi druhý sa začína jeho rastúcej popularity obávať. Národ jasá, ale: „Šaul sa veľmi nahneval, nepáčila sa mu ich reč, a povedal: „Dávidovi dali desaťtisíc a mne dali tisíc. Čo mu ešte chýba okrem kráľovstva?“ A od toho dňa Šaul na Dávida žiarlil.“
Na Šaula očividne pôsobí zlý duch. Otcovia učia, že zlý duch vstupuje do hry vtedy, keď sa človek začne na veci dívať z pozície svojho ega, keď nehľadá predovšetkým Božiu vôľu, ale pýta sa: „Čo z toho budem mať ja, aké potešenie z toho plynie pre mňa?“ Vtedy vstupujú do hry nedobré vášne. A človek začne do druhého premietať vlastnú zlobu. Šaul najprv žiarli, potom sa začne Dávida obávať a dokonca ho chce zlikvidovať. Posiela ho do rôznych riskantných podnikov, kde vedome kalkuluje s jeho možnou smrťou. Ale Dávid sa znovu a znovu vracia ako víťaz, ktorý si ani neuvedomuje zlobu kráľa. Základná príčina Šaulovej zloby je vyjadrená takto: „A Šaul sa bál Dávida, lebo s ním bol Pán, od Šaula sa však vzdialil.“
Písmo vyslovené dodáva, že ho prepadal zlý duch od Hospodina. Tým sa nám chce povedať, že ani diabol nemôže na nás ľubovolne pôsobiť, jedine s Božím súhlasom. A Boží súhlas získava vtedy, keď nekráčame po Božích cestách. Túto spojitosť naznačuje i sv. Pavol v liste Rimanom, keď hovorí: „Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy. Preto ich Boh vydal nečistote (vášniam) podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen. Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam.“ (Rim 1,21-26)
Počuli sme ako „Jonatanovi a všetkým svojim služobníkom Šaul rozprával o tom, ako Dávida zabije. Ale Jonatan, Šaulov syn, mal Dávida veľmi rád. Preto mu (to) oznámil.“ Vidíme, že Jonatan, ktorý by najviac mohol žiarliť na rastúcu popularitu svojho vrstovníka a cítiť sa ohrozený na svojom tróne, práve tento mladík neskazený ctižiadosťou a mocou, mu pomáha. Jonatan miluje a v láske zabúda na seba. Toto je to najúžasnejšie na Láske, že nás oslobodzuje od tyranie nášho ega. Sv. František to sformuluje takto: „Len, keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých.“ Blaženosť nie je v sústredenosti na seba, ale vo vyjdení zo seba a v zabudnutí na seba.
Jonatán sa Dávida zastáva. Písmo vyslovené hovorí: „Jonatán hovoril svojmu otcovi Šaulovi dobre o Dávidovi.“ Často sa stretáme s tým, že nás niekto chce vtiahnuť do svojho hnevu a zlosti. Rozpráva nám o druhom zle a chce počuť náš súhlas s jeho zlosťou. Môžeme napodobovať a nasledovať Jonatana. Ak je to len trochu možné, hovorme o druhom dobre, ukážme jeho pozitíva. Nahnevaný človek má vplyvom zlého ducha zúžený obzor a nevidí celú skutočnosť.
Jonatán vlastne privádza Šaula k akejsi analýze: „Nech sa kráľ neprehreší proti svojmu služobníkovi Dávidovi, lebo on sa neprevinil proti tebe, ba jeho služby sú ti veľmi osožné. Vlastný život vystavil nebezpečenstvu, zabil Filištínca a Pán dal celému Izraelu veľké víťazstvo. Videl si to a radoval si sa. Prečo sa teda chceš prehrešiť proti nevinnej krvi, že chceš zavraždiť Dávida, ktorý je bez viny?“ Jonatán ukazuje na to, že všetky veci, ktoré Dávid robí, sú k prospechu celého kráľovstva, sú všetkým osožné i samotnému kráľovi Šaulovi. Sú to veci, ktoré v človeku vyvolávajú spontánne radosť, pretože sú správne a dobré. Nakoniec i sám Šaul, keď to všetko videl, sa radoval. Dokiaľ sa na veci díval objektívne, dokázal sa z nich tešiť. Akonáhle vstúpilo do hry jeho ego, začal sa zožierať a obávať.
„Keď to Šaul počul, pohnutý Jonatanovými slovami prisahal: „Ako žije Pán, nezomrie!“ Jonatan zavolal Dávida a všetko mu rozpovedal. Potom zaviedol Dávida k Šaulovi a slúžil mu ako predtým.“ Niekedy si neuvedomujeme akou silou je správne slovo vyslovené v správnom čase. O čo viac to platí o Božom Slove. Napomenutie hriešnika patrí medzi skutky duchovného milosrdenstva.
Pripomeňme si ich:
1. Napomínať hriešnikov.
2. Poúčať nevedomých.
3. Dobre radiť pochybujúcim.
4. Tešiť zarmútených.
5. Trpezlivo znášať krivdu.
6. Odpúšťať ubližujúcim.
7. Modliť sa za živých a mŕtvych.