Dnešné čítanie ukazuje stretnutie Saula s Dávidom. Je to vlastne už po tom, čo bol kráľ Saul od Boha zavrhnutý, aby viac nebol kráľom a Dávid bol pomazaný za kráľa. A predsa ho Dávid tituluje „môj pán“ a aj neskôr má k nemu veľkú úctu ako k „Pánovmu Pomazanému“ (Kristovi), aj keď sa Saul prejaví ako jeho nepriateľ. Ako by si bol vedomý toho, že Božie dary a povolanie sú neodvolateľné a nezrušiteľné.
„Keď bol Dávid privedený k Saulovi , povedal : „Nech nik nestráca odvahu pre tohto Filištínca. Ja, tvoj sluha, pôjdem a budem s ním bojovať.“ Počuli sme, ako mu Saul odporoval, poukazom na totálnu prevahu Goliáša. Zo Saula hovorí ľudská múdrosť a skúsenosť staršieho. V krátkosti by sme mohli zhrnúť situáciu takto: Goliáš je obor, muž, bojovník; Dávid je chlapec a vzrastom malý.
Keď kráľ Saul odrádza Dávida, že nebude môcť poraziť Goliáša, Dávid sa bráni svojou skúsenosťou s Bohom: „Pán, ktorý ma vytrhol z moci leva a z moci medveďa, vyslobodí ma aj z ruky tohto Filištínca.“ Tú môžeme názorne vidieť, ako už u veriaceho, môže viera stále rásť. Viera zahŕňa v sebe schopnosť „počítať s Bohom“. Takáto viera sa rodí zo životnej skúsenosti. A Dávid, ako pastier jemu zvereného stáda, takú skúsenosť má.
Niekedy snívame o živote bez konfliktov a bez stresov, ale taký život nám Boh neurčil, aspoň nie na tomto svete. Boží ľud má meno Izrael (Boh zápasí), čo v sebe zahŕňa zápas. Aj cirkev sa na tomto svete označuje ako „bojujúca“. Naša viera nás neuchráni od stresov a konfliktov. Človek sa má učiť dôverovať Bohu práve uprostred zápasov.
Goliáš je totálne vyzbrojený a obrnený. Najprv sa Saul pokúša podobným spôsobom vyzbrojiť aj Dávida. Ale Dávid sa v tejto výzbroji necíti dobre a ako sám hovorí: „Nevládzem v tomto chodiť, lebo nie som navyknutý“, preto ide zápasiť tak, ako bol navyknutý s palicou a prakom. Aj my máme do zápasu vstupovať so svojou prirodzenosťou a s vierou, ktorá umožňuje Bohu pôsobiť skrze našu prirodzenosť. Boh je Láska a láska je pre nás tou najprirodzenejšou skutočnosťou. Keď sa naplníme zlosťou, škodíme sami seba. Človek je pozvaný zjavovať Boha – Lásku.
Z Goliáša hovorí sebavedomie, jeho reč vychádza z jeho sebavedomia. Z Dávida nehovorí sebavedomie ani mladícka neskúsenosť a naivita. Nehovorí o sebe, ale o Bohu, s ktorým má skúsenosť. Nie je to pýcha. Hovorí z neho pokora, ktorá pozná Božiu moc a ochotu pomôcť. Aby sme aj my mohli mať takú skúsenostnú vieru, musíme prosiť o pokoru. Pokora je Pravda. Pokorný človek dokáže dobre rozlíšiť svoje ľudské schopnosti od prejavov Božej moci.
Práve preto, že si Dávid uvedomuje svoju slabosť, môže sa v ňom prejaviť Božia moc. Komu nehrozí, že si Boží zásah prisvojí, ako svoje dielo, tomu Pán účinne pomôže. Veľmi často musí kresťan v zápasoch okúsiť svoju slabosť až do úplného dna, ale zázrak je v tom, že napriek tomu po zápase zistí, že je víťazom. A toto je zázračná moc Boha. Je to Pán, ktorý nás vytrháva z moci oveľa väčšej než je moc leva a medveďa, väčšej než je moc Goliáša. Je to Pán, ktorý nás denne vytrhuje z pažeráka hriechu, smrti a satana.
Z viery vyrastá schopnosť pustiť sa do úlohy, ktorá nás presahuje, pretože sa opierame o Božiu moc. A tak nám viera umožňuje presiahnuť samých seba. Robiť prechod (Pesach – presah), rast nad seba, rast do Boha. Viera nám dáva schopnosť zriecť sa ľudskej výzbroje a uchopiť Božiu výzbroj. Dávid hovorí: „Ty ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov, ktoré (ktorého si hanobil).“
Vierou Dávid premohol Goliáša skôr, než ho zrazil kameňom. Dávid hovorí: „Dnes ťa Pán vydá do mojej ruky, zrazím ťa, odtnem ti hlavu; tvoju mŕtvolu a mŕtvoly filištínského vojska dám dnes nebeským vtákom a divej zveri a dozvie sa celá zem, že v Izraeli je Boh.“ Zmyslom tohto zápasu je dokázať, že v Izraeli je Boh. Každý skutok, v ktorom človek prekoná seba samého a oprie sa o neviditeľnú ale reálnu moc Boha, vedie k posilneniu jeho viery a vyvolá vieru aj u druhých. Zázrak je vždy manifestom Živého a Prítomného Boha.
„Tak Dávid prakom a kameňom premohol Filištínca; zrazil ho a zabil. Dávid nemal v ruke meč, preto pribehol, stal si na Filištínca, vzal jeho meč, vyňal ho z pošvy a zabil ho; odťal mu hlavu. Keď Filištínci videli, že ich hrdina je mŕtvy, dali sa na útek.“
Toto všetko sa týka aj našich zápasov. Každé pokušenie je zápasom s mocou, ktorá nás prevyšuje a často unavuje svojou rafinovanosťou a neodbytnosťou. Tam, kde nemáme vlastnú skúsenosť sa musíme oprieť o Božie Slovo. Ono nás chráni pred zbytočným utrpením, ktoré spôsobuje hriech. Každé prekonané pokušenie je znakom Živého Boha prítomného v našich životoch. Sv. František hovorí, že „každé prekonané pokušenie je ako snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubujú s dušou svojho služobníka“. Každé prekonané pokušenie je zároveň výrazom a dôkazom našej lásky voči Bohu, je plnením prvého prikázania lásky.