Dnes by som Vám ponúkol zamyslenie nad Božím slovom, ktoré k nám zaznelo v responzóriovom žalme: „Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu.“ Ako zvláštne to zneje naším ušiam. Počuli sme o rôznych druhoch obetí. Sami sme často nútení prinášať obete, či už v záujme cirkvi, štátu alebo vlastnej rodiny. Obetou nazývame všetko to, čím vychádzame z úzkeho okruhu svojho ega. Všetko, čo presahuje naše sebectvo a núti nás žiť lásku. Termín obeť sa však najčastejšie objavuje vo vzťahu k Bohu. Boh vyžaduje obeť! Je zaujímavé, že tak nekoná vo svojom záujme, ale v našom záujme. Človek má prinášať Bohu obeť, aby vnútorne dorástol do Lásky, ktorou je Boh sám.
Ale v čom spočíva tá zvláštna obeť, o ktorej hovorí žalmista: „obeť chvály“? Je to niečo, načo pri svojom namáhavom živote často zabúdame. Bývame tak zničení a zdeptaní svojím životom, že nám vôbec nenapadne chváliť Boha. Mohli by sme svoje myslenie aj takto formulovať: „Toľko zla som dnes zažil, že sa ledva vlečiem, že si ledva kľakám k modlitbe a Boh ma ešte vyzýva, aby som ho za tento pomotaný deň a život pochváli? Nechce trochu veľa? Veď je to hrozne ťažké a stojí to veľkú obeť!“ Naozaj chce Boh, aby sme ho chválil za všetko? A skutočne ide práve o toto! Toto je obeť chvály! „Kto prináša obeť chvály, ten ma ctí.“
Sv. Pavol v liste Hebrejom píše: „Bratia, nepohŕdajte Pánovou výchovou, všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu!“ Koľko krát zaujímame práve tento pohŕdavý postoj vo vzťahu ku všetkému, čo sme zažili a skúsili vo svojom živote. Hovoríme si: „Boh o mne nevie, Boh na mňa zabudol, v opačnom prípade by sa toto nemohlo v mojom živote stať. Nebol by som takto zlyhal, keby Boh pri mne stál!“ Je to postoj prameniaci z nedôvery a pýchy. Je to postoj pohŕdania Božou výchovou. Je to ovocie nepoznania Božej prozreteľnosti. Nepoznania toho, čo vyjadruje jedna náboženská pieseň: „Boh je tak blízko nás! Boh je tak blízko nás!“ Celý náš život sa odohráva pred Božím pohľadom. Absolútne nič neuniká Božej pozornosti. Sme ustavične predmetom jeho pozornosti a jeho výchovy.
Toto je neúcta voči Stvoriteľovi, ktorý všetko, čo urobil, ohodnotil ako dobré. Je pravda, že človek zhrešil, ale nesmieme si myslieť, že človek svojím hriechom Boha zaskočil, vyviedol z miery. Myslieť si, že to Boh vo svojej nekonečnej múdrosti, nepredvídal alebo s istotou nevedel, že to takto dopadne. Mohli by sme svoje pomýlené predstavy sformulovať takto: „Boh to síce myslel veľmi dobre, ale netušil, ako to dopadne!“ Toto by nesvedčalo Božej múdrosti. Boh, keď tvoril tento svet, tak si to dokonale premyslel. Premyslel to od prvotnej častice až po ohromný vesmír. Boh si naozaj Božský premyslel a to znamená, nielen rozumom, ale aj srdcom. Pán Ježiš to vyjadruje aj takto: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané.“ (Mt 10,29-30) Všetky vlasy na hlave máte zrátané! Veríte tomu alebo nie?
I so svetovým zlom má Boh svoj skvelý plán. Keď Pán Ježiš hovorí o poslednom súde hovorí tým, ktorí toho budú hodní: „Poďte požehnaní od môjho Otca a zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od Stvorenia sveta.“ Toto kráľovstvo nie je akousi provizórnou náhradou za stratený raj, ale je tu od stvorenia sveta. Bolo tu súčasne s pozemským rajom a je čímsi ďaleko väčším ako prvotný raj. Naša chvála, ktorá môže byť súčasne našou obeťou, má tieto rozumné dôvody:
Všetko sa deje súhlasne s vôľou absolútnej múdrosti Božej. Nič sa nevymyká Bohu z jeho rúk, ako sa nám to snažia nahovoriť niektoré falošné zjavenia. Chváliť Boha za všetko, znamená, uznať túto skrytú a pre nás často absolútne nepochopiteľnú múdrosť Božiu, ktorá riadi tento svet i naše osobné životy.
Božie Slovo nám odhaľuje, že všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha. Boh sa bedlivo stará o svoje deti, o tých, ktorí prijímajú Krista ako svojho Pána a Spasiteľa ako svoj Život. Boh obráti k dobru ešte aj naše hriechy a poklesky. Už teraz nám môžu poslúžiť k pokore, ktorá je tak vzácna v Božích očiach. Môžu nám poslúžiť k poučeniu. A vedomie toho, že nám Boh odpustil nás povedie k väčšej vďačnosti voči Bohu, ktorý všetko riadi tak rozumne.
Chválenie Boha je teda výrazom väčšej dôvery, bez ktorej sa nikto nemôže Bohu páčiť. Koľkokrát nám svet svojou zlobou chce nahovoriť, že zlo je mocnejšie ako Dobro. Ale viera nás poučuje, že spravodlivosť je nesmrteľná, že mnohé veci, ktoré my zo svojej myšej perspektívy hodnotíme ako zlé, z hľadiska Boha a večnosti nie sú vôbec zlom. Viď sestru smrť.
Keď chválime Boha za všetko a vo všetkých životných situáciách, je to prejav úcty voči Stvoriteľovi, ktorý všetko stvoril a všetko múdro riadi. Naša chvála sa neživí tým, že by sme túto skrytú Božiu múdrosť pochopili, ale pramení z našej viery. Božia múdrosť presahuje našu ľudskú schopnosť chápať. Položme si napríklad len takú otázku: „Bol by to skutočne ľudský život, keby v ňom nebol konflikt dobra a zla, keby sme nemuseli zápasiť? Tešil by nás taký život, v ktorom by nebolo napätie?“ Asi nie!
Existuje ešte ďalší dôvod chvály Boha a to Kristovo Slávne Vzkriesenie. Pán Ježiš víťazné premohol smrť i hriech. Smrť je už v Kristovi porazená a človek je definitívne spojený s Bohom. On sám otvoril novú a živú cestu a my v každej liturgii vyznávame: „Očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista.“
Teda prinášajme Bohu obetu chvály za každých okolností. Takto uznáme Božiu moc a Božiu múdrosť vo všetkom a budeme vyslobodený spod depresií, ktoré pramenia z našej malej viery. Boh je a všetko múdro riadi.