V dnešnom evanjeliu sa hovorí o zákonníkoch a farizejoch. Kto boli zákonníci a farizeji? Na základe výskumov biblickej archeológie a histórie vieme, že farizeji a zákonníci tvorili náboženskú elitu Izraela. Medzi jednoduchými ľuďmi sa tešili veľkej úcte možno podobnej tej, akej sa dnes tešíme my kňazi a rehoľníci. Snažili sa žiť podľa Mojžišovho zákona a to do poslednej bodky.
Čo mal teda Pán Ježiš proti týmto osobnostiam náboženského života? Ježiš sám vyjadruje ích problém: „Keby som nebol prišiel, nemali by hriechu!“ Toto asi najlepšie vystihuje, v čom tkvie problém farizejov. Do príchodu Pána Ježiša tvorili a predstavovali to, čo ľudia na ceste svojej náboženskej snahy mohli dokázať. Farizejstvo je náboženská snaha, ale žitá len čiste z ľudských síl. Bez milosti, ktorá pramení z Krista, človek dokáže vytvoriť len slušného nábožného človeka, ale nie je schopný zmeniť svoje vnútro. Zmena vnútra je závislá od prijatia Ježiša Krista.
„Zákonníci a farizeji si zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ích skutkov nerobte, lebo hovoria a nekonajú.“ Farizej je človek pekných a správnych slov. Ich slová sú dobré a to až natoľko, že sa človek hľadajúci spásu môže a dokonca má podľa nich riadiť. Hovoria, ale nekonajú.
Nášmu zmýšľaniu by viacej sedelo, keby Pán Ježiš povedal, „Zákonníci a farizeji si zasadli na Mojžišovu stolicu, preto nerobte nič z toho, čo vám povedia.“ Ale Božia múdrosť prikazuje ináč. Poslúchať toho, kto hlása Božie Slovo, aj keď sám nežije podľa Božieho Slova. Poslúchať preto, lebo sa tu vysluhuje Božie Slovo. Farizeji boli vzdelaní ľudia, ktorí mali kľúče poznania, kľúče od nebeského kráľovstva, ale sami pre svoju povrchnosť a pohodlnosť do neho nevošli a dokonca zabraňovali tým, ktorí by chceli vojsť.
„Všetko, čo robia, robia len preto, aby ich videli ľudia.“ Ďalšia charakteristika tejto choroby: „Závislosť od ľudského uznania.“ Ľudský obdiv je pre týchto ľudí motorom ích duchovnej snahy. Nie je to láska k Bohu, ale ľudský obdiv. A to dlho nevydrží a ani nedovedie k dokonalosti.
Písmo sväté nám ukazuje cestu, ako sa možno dostať z tohto začarovaného kruhu. Dobre to vidíme na Nikodémovi, ktorý prišiel k Ježišovi, ako farizej, ktorý poznal svoju biedu. To prvé, čo musíme urobiť je obrátiť sa k Ježišovi. V duchovnom živote sa tento obrat k Ježišovi obyčajne deje vo fáze očistnej. Človek prestáva veriť v seba a začína veriť v Krista.
Je potrebné znovu sa narodiť z vody a Ducha. Voda predstavuje pokánie. Duch je obnovujúcou mocou. Narodiť sa z Ducha, prijať do seba Ducha Božieho, to sa dá len v poslušnosti Božiemu slovu. Vždy keď v poslušnosti podrobujeme svoju ľudskú vôľu božej vôli, napĺňa nás Duch svätý a pretvára nás do podoby Božieho Syna.
Musíme uveriť v Boha Lásku, uveriť v Lásku Boha: „Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí nezahynul, ale mal s ním večný život v nebi.“ Nie je to láska typu: „budem ťa mať rád až keď!“ ale „Boh nás miloval ešte, keď sme boli hriešni“. Vo viere v Božiu lásku sa začína topiť naše kamenné srdce. Uveriť v Božiu lásku, ktorá sa nám denne dáva v Slove i vo Sviatosti.
O sv. Františkovi sa hovorí: „V týchto posledných dňoch sa prejavila dobrota nášho Spasiteľa Boha na jeho služobníkovi Františkovi. Ukázala sa všetkým, ktorí sú pokorní a milujú svätú chudobu. Keď velebia nesmierne Božie milosrdenstvo, ako sa na ňom preslávilo, učia sa na príklade Františkovho života. Odriekajú sa úplne bezbožnosti a svetských žiadostí, žijú podľa Kristovho vzoru a neustále túžia po naplnení blaženej nádeje. On bol skutočne chudobný a skrušený, a tak vznešený Boh na neho pohliadol s ochotnou dobrotivosťou. Nielen že pozdvihol núdzneho z prachu svetského života, ale učinil ho vyznavačom, vodcom a hlásateľom evanjeliovej dokonalosti. Dal ho veriacim ako svetlo, aby vydával svedectvo o svetle a pripravil Pánovi k srdciam veriacich cestu jasu a pokoje.