Dnes nám Božie Slovo ukazuje vzor kajúcej modlitby. Z obsahu tejto modlitby môžeme správne pochopiť, čo je to kajúcnosť. Kajúcnosť je čnosť, ktorá nám umožňuje robiť správnym spôsobom pokánie. Výsledok, ku ktorému nás čnosť kajúcnosti dovedie, je znovu nadviazanie kontaktov s Božím svetom a to správnym spôsobom. Kajúcnosť vedie k ospravedlneniu v Božích očiach a je zvláštnym spôsobom blízka práve nasledovníkom sv. Františka z Assisi, pretože Františkova duchovná škola je školou kajúcnosti a aj prvé spoločenstvo bratov ľudia nazvali „kajúcnici z Assisi“. Nádhera skutočnej kajúcnosti je v tom, že vedie k obnove strateného vnútorného života. Namiesto vnútornej prázdnoty objavuje človek znovu život z Boha.
Keď sa pozornejšie pozrieme na modlitbu Danielovu, spozorujeme, že na jej počiatku stojí uznanie Božej veľkosti a vernosti. „Pane, Bože Veľký a Hrozný….“ Tieto slová v nás majú prebudiť bohabojnosť, lebo skutočná kajúcnosť má svoj prameň v bázni božej. Nie sme rovní Bohu. I keď sa Boh v osobe Ježiša Krista stal človekom, neprestal byť tým čím je vo svojej Božskej podstate. Nenachádzame sa na tej istej úrovni bytia. On je Nestvorenou skutočnosťou, my sme stvorenia. Medzi nami a ním je priepasť, ktorú človek zo svojej strany nikdy nemôže preklenúť. Nie je to len priepasť medzi hriešnym človekom a svätým Bohom, ale je tu ešte ohromnejšia priepasť medzi stvorením a Stvoriteľom. Boh je Veľký a zároveň Hrozný. Hrozný pre svoju Nadskutočnú Krásu a Spravodlivú Dobrotu.
A predsa tento Veľký a Hrozný Boh je tak Mravný a Svätý, že zachováva zmluvu a je láskavý k tým ktorí ho milujú a zachovávajú jeho príkazy. Nekonečný Boh nie je Nevyspytateľný, ale zachováva zmluvu. On ktorého by nikto nemohol súdiť, keby konal vierolomne, zachováva zmluvu s človekom. Teda Boh je Verný. On zachováva svoje záväzky. Nehovorme mu, že ho milujeme, keď nežijeme podľa jeho príkazov.
Priznanie hriechu je základom nášho obrátenia. „Zhrešili sme, konali sme ničomne a žili bezbožne…“ Človek, ktorý prepadne hriechu, koná ničomne. Jeho skutky sú mŕtve, nemajú cenu v Božích očiach, lebo ich nekoná v pravej láske voči Bohu a ani voči človeku. Dokiaľ nie je srdce človeka vo svojej podstate zjednotené so Slovom Božím, čo môžeme nazvať aj vnútorným uzdravením, koná ničomne. Bezbožne žije ten, kto žije bez Boha, bez ohľadu na svojho Stvoriteľa.
„Vzopreli sme sa a odklonili od tvojich nariadení a od tvojich ustanovení. Neposlúchali sme tvojich sluhov prorokov, ktorí v tvojom mene hovorili k naším kráľom, naším kniežatám, naším otcom i všetkému ľudu krajiny.“ Týmito slovami je vyjadrený stav nekajúcnosti, vzoprenie sa a odklon od Božieho Slova, od hlasu prorokov. Božie Slovo môže človek objaviť vo svojom svedomí. Proroci neboli predovšetkým vizionármi, ale ľuďmi, ktorí boli veľmi citliví na vnútorný hlas svojho svedomia. Na hlas Boha, ktorý neprichádza vo forme rôznych súkromných zjavení, ale ktorý vychádza z čistého srdca. Jedine ono je schopné vidieť a počuť Boha. Písmo Sväté je inšpirované Duchom Svätým a písané ľuďmi, ktorí boli vnútorne čistí.
„Tebe, Pane, pristane spravodlivosť a nám zahanbená tvár, akú majú mužovia Júdska, rozohnaní po krajinách, pretože porušili vernosť voči tebe.“ V kajúcnosti ide práve o toto uznanie. Bohu spravodlivosť a nám zahanbená tvár. Musíme uznať, že náš život je našim dielom. Trpíme pre svoju nerozumnosť. Tresty sú výsledkom našich prevrátených ciest. Musíme uznať pravdu, ktorú vyslovuje autor listu Hebrejom: „Bratia, nepohŕdajte výchovou Pánovou, lebo všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu!“
„Pánovi, nášmu Bohu, svedčí milosrdenstvo a zľutovanie, pretože sme sa vzbúrili proti nemu a nepočúvali sme hlas Pána, svojho Boha, aby sme kráčali podľa jeho zákonov, ktoré položil pred nás prostredníctvom svojich sluhov prorokov.“ Tak ako nám ľuďom svedčí kajúcnosť a mohli by sme ju komentovať slovami, ktoré používame v prefácii „je to dôstojné a správne“, tak nášmu Bohu svedčí milosrdenstvo a zľutovanie. Keď sa dívame na Boha, tak mu z nášho uhlu pohľadu svedčí milosrdenstvo a zľutovanie. Vtedy je najkrajší a najľúbeznejší, keď sa zľutúva a odpúšťa. A On to dobre vie a sám o tom hovorí v podobenstve, keď nám dáva premýšľať nad otázkou: „Kto bude viac milovať? Ten komu sa viac odpustilo.“ Ani spravodlivosť nesvedčí Bohu tak ako milosrdenstvo a zľutovanie.
Zaujímavý je postoj Daniela, ktorý vo svojej epoche patril medzi tých niekoľko spravodlivých a čistého srdca. Vo svojej modlitbe berie na seba hriechy svojho ľudu, stavia sa do roly hriešnika a tým sa stáva predobrazom Krista.