Dnes sme čítali úryvok z knihy proroka Jeremiáša. Boli sme svedkami akoby zasadania popredných ľudí v Izraeli na tému: „Čo robiť s prorokom?“. Je to čas pred Babylonským zajatím. I na iných miestach tohto prorockého zvitku nachádzame podobné vyjadrenia: „Treba zabiť Jeremiáša, lebo sa takýmito rečami usiluje oslabiť odvahu bojovníkov, ktorí zostali v tomto meste a aj odvahu všetkého ľudu. Tento človek nehľadá blaho ľudu, ale jeho nešťastie.“
Pozrime sa trošku podrobnejšie na osobu proroka Jeremiáša. Jeho doba bola v mnohom podobná našej dobe a našej situácii. Kto to bol prorok Jeremiáš a kedy žil a za akých okolností predniesol tak veľmi nepopulárne Božie posolstvo, že ho určití ľudia označovali ako vlastizradcu? Prorok Baruch, ktorý bol jeho učeníkom, a robil mu akéhosi osobného sekretára, podrobne opisuje vonkajšie okolnosti a príčiny Jeremiášovho životného utrpenia, ktoré môžeme právom nazvať Krížovou cestou.
Jeho meno znamená „Jahve povyšuje“. Narodil sa v Anatote asi v roku 650 pred Kristom a pochádzal z kňazskej rodiny. Boh ho už v mladom veku povolal za proroka. Musel sa zriecť manželstva i rodiny, aby sa mohol venovať svojmu zodpovednému poslaniu. Vzpieral sa svojmu povolaniu, neprežíval ho ako slávu, ale ako ťažkú úlohu toho, kto musí zjavovať pravdu.
V rokoch 608 – 587 ohlasoval, že Boh chce prostredníctvom babylonského kráľa uskutočniť veľké zmeny v medzinárodnej politike a že Babylončania budú božím bičom pre Júdsko. Oznamoval, že Jeruzalem i s jeho svätým chrámom padne do rúk Babylončanov a nabádal spoluobčanov, aby sa im poddali bez boja. Nie div, že sa jeho posolstvo stretlo s odporom vládnucich politických kruhov, ktorí stále dúfali v pomoc a spojenectvo Egypta. Utrpenie, ktoré musel prorok za svoje vystúpenie znášať, zobrazuje Baruch veľmi realisticky. Jeremiáš je úplne bezmocný a vydaný do rúk svojich nepriateľov, ktorí s ním zachádzajú bezohľadne a kruto. Kresťanská tradícia v ňom právom vidí predobraz trpiaceho Krista.
Druhým prameňom Jeremiášovho utrpenia boli falošní proroci. Títo tvrdili, že Boh nemôže opustiť svoje sväté mesto Jeruzalem a jeho chrám. Na rozdiel od nich, prorok Jeremiáš tvrdil, že národ nezachránia jeho sväté miesta, ani jeho tradičná zbožnosť, ale jedine osobné obrátenie. Ale ľud mal radšej falošných prorokov ako Jeremiáša, ktorý vyvracal ich nádej, že Boh nemôže dopustiť národnú pohromu, v ktorej by bol zničený jeho svätý chrám. Jeremiáš pre ich nekajúcnosť a zátvrdlivosť duševne trpí a posilu nachádza len v tom vedomí, že skrze neho naozaj hovorí Boh.
Akoby to vyzeralo, keby národ dbal na jeho slová, nevieme. Ale vieme ako to dopadlo, keď ho neposlúchli. Nájdeme opis týchto vecí v knihe Nárekov toho istého proroka: „Sion rozpína ruky, potešiteľa nemá!“
Či je človek posadnutý osobnou pýchou alebo národnou pýchou, je to vždy Bohu odporné. Proroci často hovorili národu veľmi nepopulárne veci. Nešlo im o to, získať si slávu u ľudí, ale verili tomu, čo obsahuje meno proroka Jeremiáša „Boh povyšuje!“ I keď prorok Jeremiáš podvracal falošné nádeje, predsa dával novú nádej, ktorá vychádzal z Božej vernosti. Boh uzatvorí Novú zmluvu, v ktorej zasiahne srdce človeka. V tejto novej zmluve nejde predovšetkým o vonkajšie dodržiavanie predpisov, ale o vnútornú zmenu srdca. Pán Ježiš pravosť proroka Jeremiáša potvrdil aj tým, že túto novú zmluvu vo svojom tele a krvi založil. Každý, kto žije z Krista, nemusí sa báť Božieho hnevu. Bohu sme milí natoľko, nakoľko sa v nás objavujú črty jeho Syna. Táto nová zmluva je zmluvou o našej Spáse: „Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život!“
Sv. František nás všetkých napomína týmito slovami: „Máme vyznávať všetky svoje hriechy kňazovi a prijímať z jeho rúk Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista. Lebo, kto neje jeho Telo a nepije jeho Krv, nemôže vojsť do Božieho Kráľovstva. Ale máme ho jesť a piť hodne, lebo kto prijíma nehodne, „je a pije si odsúdenie“, pretože nerozlišuje Telo Pána. Tiež máme prinášať ovocie, ktoré je hodné pokánia. A milujme svojich blížnych ako samých seba. A kto to nechce alebo nedokáže milovať ich práve tak ako seba, nech im aspoň nerobí nič zlého, ale nech im preukazuje dobro“