V dnešnom evanjeliu počujeme, ako Pán Ježiš postupne vovádza a zasväcuje učeníkov do tajomstva kríža. Dáva im na známosť, že mu treba ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú a tretieho dňa vstane z mŕtvych. Nezažijeme vo svojej duši skutočnú slobodu od egoizmu, schopnosť pravej lásky, ak sa dobrovoľne nerozhodneme zobrať svoj kríž, kráčať za Kristom. Často je celý náš kresťanský život iba snahou lepšie sa poistiť proti krížom a trápeniam, ktoré prichádzajú na tento svet a na nás v ňom.
Myslíme si, že, keď sa budeme viacej modliť, že sa zachránime od rakoviny. Najhoršia rakovina každého človeka je však v tom, že seba miluje nadovšetko, že seba milujeme viac ako Boha. Pán Ježiš nám nikde neprisľubuje, že ak pôjdeme za ním, že nás čaká bezproblémový život. Keď si človek uvedomí, aký hrozný a nespravodlivý je voči Bohu, Absolútnemu dobru, aký nespravodlivý je i voči sebe samému, lebo len v Bohu je jeho dokonalosť a blaženosť, až potom začne súhlasiť s tajomnou Božou výchovou, ktorá sa uskutočňuje na kríži a skrze kríže.
V evanjeliu sme počuli prosbu matky dvoch apoštolov, ktorá nebola a nemohla byť vyslyšaná. Bola to prosba za kariéru v Kristovom kráľovstve: „Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Zaujímavá a odvážna prosba, ak verila, že Kristus je naozaj Syn Boží. Tradícia potvrdzuje, že obidvaja bratia Jakub a Ján Zebedejovi pochádzali z veľkňazskej rodiny. V Izraeli platila zásada, že každý rabín i kňaz musel ovládať nejaké remeslo, ktorým sa živil, keď nebol aktuálne v úrade. Tak sa napríklad sv. Pavol živil výrobou stanov, hoci študoval u Gamaliela. A podobne Jakub i Ján boli povolaní ako rybári, hoci i z Jánovho evanjelia môžeme pochopiť, že aspoň on mal vyššie vzdelanie. Mohlo by sa nám zdať, že prosba ich matky bola tak trochu aj oprávnená.
Táto „prosba za povýšenie“ vyvolala nevôľu u ostatných. Možno každý apoštol túžil po tomto vyznačení. Každý mal preto svoje dôvody, ktoré poznal a uznával len on sám. Pán Ježiš odhaľuje, že Božie kráľovstvo je úplne odlišné od pozemských kráľovstiev. „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju.“ Svetskú moc vystihuje a charakterizuje slovíčkami „nad“ a „panovať“. Svet nám chce nahovoriť, že úspešní sú tí, ktorí vládnu nad ostatnými.
Ale v Božom kráľovstve to tak nie je a medzi nami kresťanmi to takisto nemá tak byť a je to čosi choré, ak to medzi nami tak je. „Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami chce stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto chce byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom.“ Teda, medzi nami to tak nebude a nemá byť. Máme sa stále usilovať o to, aby to medzi nami tak nebolo, ale nie tým, že budeme zrážať tých, ktorí sa rozhodli robiť „kariéru“ v cirkvi, ale tým, že sami budeme slúžiť.
Prečo: „Lebo ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ Ježiš je dokonalým Božím obrazom, Zjavením Boha. Boh sám slúži všetkému vo všetkom. On sám je Univerzálny služobník, ktorého nenájdeme na vyvýšenom tróne, ale v službe a v práci. Pán Ježiš na inom mieste priznáva: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.” (Jn 5,17) Teda Ježiš nám nezjavuje Boha, ktorý čaká, že ho budeme obsluhovať, ale On sám slúži, nie ako otrok z nutnosti, ale ako matka z lásky. A dokonca On sám dáva svoj život ako výkupné za mnohých. Toto je náš Úžasný a Absolútny vladár, ktorý pozýva všetkých, aby zmýšľali a konali podobne a potom nebude dôvod k závisti a žiarlivosti, lebo najvýznamnejšie miesto je pod nohami ostatných.
V našom živote si Boh cení to, od čoho my utekáme. Boha nezaujíma a nevzrušuje, koľko sme si užili a kde sme boli na dovolenke a nie preto nás stvoril, ale vyhľadáva v našich životoch chvíle, keď sme sa obetovali, keď sme slúžili. Veď ku skutočnej blaženosti, ktorá je z Boha a ktorou je Boh sám, neexistuje iná cesta ako obeta. Hľadajme Boha i za cenu bolesti, lebo „On za to stojí!“ Prosme Ho, nech nás k sebe vedie i za cenu bolesti. Možno cítime slabosť, bázeň pred utrpením, sme precitlivelí a najmenší nápor nás vyvedie z rovnováhy.
Sv. Terezka píše svojej sestre Celine v liste k jej dvadsiatym narodeninám: „Len trpme, trpko, bez odvahy! Ježiš trpel a bol zarmútený. Dá sa hovoriť o skutočnom utrpení, ak nemáme v duši zármutok? A my by sme chceli trpieť ušľachtilo. Celina! Aká ilúzia!. Moja najdrahšia Celina, ty ľúbezná ozvena mojej duše! Mala by si poznať moje súženie. Kiež by si vedela všetko! Svätosť nespočíva v tom, že hovoríme krásne veci, ba ani, že si ich myslime, že ich cítime, podstatou svätosti je, že skutočne chceme trpieť” (List).
Chcieť trpieť – nie tak, že si budeme umelo spôsobovať utrpenie, ale že sa krížu nebudeme vyhýbať. Necúvnuť pred ním, nech to akokoľvek bolí, ale kríž bozkávať, i keby bol mokrý od našich sĺz. Od chvíle, keď sa Ježiš potil krvou v Getsemanskej záhrade, nie je viac hanbou chvieť sa pred utrpením. Skutočná sila spočíva v odhodlaní, v odovzdanosti.
Predpokladajme, že niekto má nádor na mozgu a musí sa podrobiť operácii. Je to zásah spojený s veľkým nebezpečenstvom a má strach. Poslednú noc pred operáciou nemôže ani spať a je takmer zničený. Napriek tomu ide do nemocnice a povie chirurgovi: „Pán doktor, mám z tej operácie veľký strach, mám však veľkú dôveru vo vašu šikovnosť, odovzdávam sa úplne do vašich rúk, robte so mnou všetko, čo pokladáte za nutné.” Tak sa prejavuje opravdivá sila! Omnoho viac než u človeka, ktorý zostane pokojný, len preto, že nechápe vážnosť situácie ani cenu života.
Tým veľkým chirurgom je náš nebeský Otec. Bez skutočne bolestivého zákroku sa nemôžem uzdraviť. Položme mu svoju hlavu do rúk: „Otče, tebe sa odovzdávam. Rob so mnou, čo sa ti páči. Čokoľvek so mnou činíš, za všetko ti vzdávam vďaky. Som na všetko pripravený, som ochotný na všetko, len nech sa so mnou stane Tvoja vôľa“. (Charles de Foucauld)