Ústrednou témou dnešného evanjelia je vzťah Boha k hriešnikom. Aký vzťah má Boh k hriešnikom? Najlepším vyjadrením tohto vzťahu je podobenstvo o márnotratnom synovi. Po jeho prečítaní možno pochopíme, ako Boh hľadá hriešneho človeka, ako ho chce spasiť. Podstata hriechu je v odchode od Boha. Hriešne skutky, ktoré sprevádzajú život každého hriešnika, sú prejavom a aj dôsledkom tohto odchodu.
„Istý človek mal dvoch synov….“ Vieme, čo sa potom udialo. Mladší sa rozhodol, že si svoj podiel z dedičstva vyberie. Podobenstvo hovorí: „O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odišiel do ďalekej krajiny a tam hýrivým životom premárnil svoj majetok“. Toto veľmi dobre vystihuje cestu každého hriešnika. Odchod od otca. Hýrivý životný štýl, snaha žiť bez ohľadu na svojho otca. Chcel sa rozísť s otcom vo všetkom, svojím bydliskom i svojím spôsobom života. Robí vlastne opačnú cestu ako praotec Abrahám, ktorý opustil všetko kvôli Bohu.
Boh sa mu však prihovára cez jeho vlastný rozum, cez okolnosti života a skrze dôsledky hriechu: „A keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal núdzu trieť.“ Bieda, do ktorej sa svojím životným štýlom dostal, mu ukázala ako sa odmeňuje svet. Dokiaľ mal peniaze bol obletovaný, ale keď prišla núdza „priatelia“ sa vytratili, prestal byť zaujímavý. Svet sa človeka snaží opiť, ale keď ho opije, oberie ho o všetko a nechá ho bez prostriedkov.
Aby sa vo svete udržal preberá jeho spôsoby. Podobenstvo hovorí, že sa votrel k istému obyvateľovi tej krajiny. On ho poslal na svoje hospodárstvo pásť svine. Je poslaný medzi zvieratá, ďaleko od ľudí. Je hladný a túži po tom, čo dostávajú žrať zvieratá, ale nikto mu to nedáva. Koľko poníženia je pre ortodoxného žida v tejto krátkej vete: „poslal ho pásť svine.“ Sviňa bola pre židov nečistým zvieraťom. Oni svine nechovali a ani bravčovinu nejedli.
Tí, ktorí prešli cestou márnotratného syna, potvrdia, že takto naozaj vyzerá cesta hriechu. Navonok úspešný až hýrivý, ale v podstate veľmi smutný. Hriešnik pôsobí dojmom, akoby mu všetko patrilo, ale z ničoho sa nevie skutočne radovať. Vo všetkom naráža na obmedzenosť a konečnosť. Nezáviďme hriešnikom. Keby mladší syn dôveroval svojmu otcovi, bol by ušetrený tohto „hýrivého smútku“. Ale muselo sa toto všetko stať, aby pochopil, že jeho otec je tým najlepším na svete, že u nich doma pod otcovým vedením sa ešte aj sluhovia majú lepšie, ako on v cudzine.
„Vstúpil teda do seba a povedal si: Koľko nádenníkov v dome môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem a pôjdem k otcovi a poviem mu: „Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma za jedného zo svojich nádenníkov.“ Toto uvažovanie by sme mohli nazvať rozumným uvažovaním, ktoré vychádza z ľútosti nad sebou. Nie je to ešte dokonalá ľútosť. Vedie ho skôr pud sebazáchovy. A predsa sa Boh raduje aj z tohto rozumného uvažovania. Niekedy nám môže pomôcť rozumná analýza situácie, do ktorej nás dostal hriech k tomu, aby sme hriech zavrhli. Aj návrat k rozumnosti je cestou obrátenia. Aj starí pustovníci dávali radu: “Analyzuj si svoj hriech. Ako k nemu prišlo a čo si z neho mal!”
„On vstal a šiel k otcovi.“ Nezostal len pri dobrom predsavzatí. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec. Prišlo mu ho ľúto, bežal mu v ústrety, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ Môžeme skúmať, komu bolo koho ľúto? Kto ľutoval prvý. Otec sa zľutoval nad svojím márnotratným synom. Toto zjavuje Božiu lásku, ktorá miluje človeka, ešte keď je hriešny. Toto je láska, ktorá provokuje lásku zo srdca. Až potom nastupuje ľútosť zo strany hriešnika. Vtedy mu syn povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“ Otcova láska ho tak zaskočila, že tu poslednú časť vety, ktorú si pripravil a ktorá hovorila o tom, že chce byť už len sluhom, už nevyslovil. Veď by tým mohol znovu zraniť otcovo srdce.
Naša bežná skúsenosť je taká, že by nás asi vôbec nezaskočilo, keby mu to otec zrátal, keby mu naznačil: „Pozri sa tvoj starší brat tu za ten čas poctivo drel a ty si si hýrivo užíval. Uznaj, že nemôžeš byť postavený na jeho úroveň.“ Ale nič také sa v podobenstve nenachádza. Ako úplne inak hovorí otec svojím sluhom: „Rýchlo prineste najkrajšie šaty a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obujte ho. Priveďte a zarežte vykrmené teľa. Budeme jesť a veseliť sa. Lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.“ A začali hodovať. Takýto je náš Boh, takto sa Boh teší z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie. Takto Boh uzdravuje zážitky biedy, ktoré človek prežil, keď od neho odišiel. Ak nás to poburuje, tak sa ešte sami dobre nepoznáme, ešte sme nepochopili, že tým márnotratnými sme my sami.
„Starší syn bol práve na poli.“ Môžeme ho označiť ako vzorného syna. Keď sa vracal a bol blízko domu, začul hru a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje.“ Je zaujímavé, že starší syn nemá srdce pripravené na radosť, na oslavu. Akoby bol plný roztrpčenosti voči otcovi. Nechcel vstúpiť do radosti, ktorú otec prejavil nad jeho bratom.
„On sa však nahneval a nechcel vojsť.“ Môžeme mať pocit, že sa nahneval právom. Ak svoju hodnotu odvádzame od svojho výkonu a nie od svojho bytia, tak sa nám to môže skutočne zdať oprávnené. Boh však neodvádza našu hodnotu od nášho výkonu, ale od nášho bytia. On sa teší, že sme a že sme sa vrátili na cestu života. A keď ho otec prosil, vylial na neho celú svoju roztrpčenú dušu. Ukázal sa, že aj on sa svojím srdcom vzdialil od otca a ešte sa k nemu nevrátil.
Dokiaľ človek nepozná svoju vlastnú hriešnosť, nepozná ani radosť z evanjelia. Dokiaľ nepochopil, že on sám, ten slušný človek, je tým strateným prípadom, ktorý na svojom polepšení nedokáže urobiť ani to najmenej, dotiaľ nepochopí podstatu radostnej zvesti evanjelia. Z vlastných síl dokážeme meniť vonkajšok ale nie vnútro človeka. Zážitok vlastnej hriešnosti je cestou, na ktorej pocítime bezmocnosť stať sa vlastnými silami lepšími. Oplakávanie vlastnej hriešnosti je podľa duchovných otcov výrazom intenzívnej skúsenosti s Bohom. Tak napr. hovorí sv. Izák Sýrsky: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celý svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.“