Prvé čítanie nám ukazuje postavu praotca Abraháma. On stojí na počiatku toho, čo môžeme nazvať vierou, preto ho aj nazývame otcom veriacich. Na počiatku jeho duchovnej cesty stojí povolanie: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ A za týmto povolaním nasleduje prisľúbenie: „Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“
Na počiatku cesty praotca Abraháma stojí povolanie. „Odíď, opusti to, čo bolo doteraz, pretože to nebolo dobré.“ Bola to ľudská spoločnosť, v ktorej Abrahám vyrástol, bola to ľudská tradícia a kultúra, ktorú musel opustiť, pretože neboli dobré. Keď sa na základe archeologických výskumov pozrieme na kultúru doby Abrahámovej, musíme konštatovať, že to bola vysoká kultúra a dávala aspoň akýsi zážitok pohodlia a pocit bezpečia. Boh vyzýva Abraháma, aby toto všetko opustil. Abrahámovi sa toto zvláštne povolanie dostalo preto, lebo mal v sebe akýsi vrodený zmysel pre vznešenosť Božieho mena. Skôr ako nastúpil na cestu viery, porozbíjal všetky modly, ktoré boli v jeho dome i v jeho srdci. Rozhodol sa hľadať Boha živého a pravého za každú cenu. Boh sa dáva poznať len tým, ktorí sú schopný opustiť svoje, aby našli to, čo je Božie.
Abrahám sa aspoň na určitú dobu stal v očiach ľudí nekultúrnym, odtrhnutým od všetkých tradícii, vytrhnutým zo svojho prostredia. Išiel za Božím prisľúbením. Urobil to, čo neschvaľuje chytrosť tohto sveta. Mohli by sme po slovenský povedať: „Vypustil vrabca z hrsti, aby chytil holuba na streche.“ V očiach ľudí sa stal bláznom. Ale v Božích očiach vzrástol na cene.
O Abrahámovi hovorí Písmo, že uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť. Základom každej spravodlivosti je viera Bohu. Nedôvera uráža osobu, o ktorú sa jedná. Len dôvera Bohu nás môže vyviesť zo začarovaného kruhu, ktorý spočíva v tom, že svoje pomýlené postoje zdôvodňujeme svetom, v ktorom žijeme a zabúdame na to, že práve svojou chytrosťou vytvárame svet, v ktorom to podľa nášho úsudku inak nejde. Zabúdame na to, že práve ten svet so svojím zmýšľaním je naším produktom.
Písmo Sväté hovorí, že Abrahám uveril Bohu. Môžeme si položiť otázku aj takto: „Verím Bohu, dôverujem Bohu? Alebo slúžim Bohu, ktorému vôbec neverím? Slúžim Bohu zo zaťatými zubami a zovretými päsťami? Je Boh, ktorému slúžim v mojich očiach lásky hodný a dôveryhodný?“ Odpoveď na tieto otázky nám ukáže, či máme v sebe vieru praotca Abraháma, alebo nie. Bez tejto Abrahámovej viery sa nikto nemôže Bohu páčiť. Náš najzákladnejší hriech, ktorý sa s nami vlečie od úsvitu ľudských dejín spočíva v nedôvere voči svojmu Stvoriteľovi. Aj naša „zbožnosť“ niekedy skôr vyznieva ako snaha zaistiť sa pred Bohom a nie je ovocím viery a lásky. My sa zaisťujeme nielen voči svetu, ale my sa chceme poistiť a poisťujeme i voči Bohu. Abrahám veril v dobrotu Boha. Prestal podozrievať Boha zo zla. Boh nie je zla schopný.
„Abrahám uveril Bohu!“ Adam sa dopustil hriechu tým, že neuveril Bohu, neprijal s istotou Božie Slovo. Abrahám bol prehlásený za spravodlivého, pretože uveril Bohu. Boh Otec komunikuje s týmto svetom prostredníctvom svojho Syna. Uveriť Bohu v konečnom slova zmysle znamená prijať Ježiša.
Praotec odišiel z tohto všetkého a dostal nové meno Abrahám, otec mnohých, aby sa dalo na vedomie, že to, čo on urobil, by sa malo opakovať ďalej. Keď zistíme, že žijeme v prostredí, v ktorom nie sme schopní sa udržať na strane dobra, musíme radikálne odísť Keď tomu však tak nie je, keď dokážeme zlým vplyvom prostredia odolávať bez toho, že by sme ho museli fyzicky opustiť, potom stačí aby sme urobili, ako to radil svojim učeníkom Ježiš – odísť a potom sa vrátiť – odísť vnútorne, usporiadať si svoj vlastný rebríček hodnôt a upevniť sa pred tvárou božou v kresťanských zásadách, vnútorne opustiť svet a primknúť sa k Ježišovi. Tak sa staneme pre tento svet a svoje okolie svedkami sveta nového.
Len pravá viera, teda dôvera Pravému a Živému Bohu nás môže priviesť k nazeraniu na Boha, ako to vidíme v evanjeliu. Dnešné evanjelium nám ukazuje ako Pán Ježiš zobral so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Pozval ich, aby mali účasť na jeho modlitbe. Aby prijali požehnanie prameniace z jeho modlitby. Predovšetkým ich pozval k modlitbe. To, čo prišlo potom, bolo ovocím tejto modlitby. „Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou.“
Pán Ježiš spolu s apoštolmi vystupujú na vrch, preč zo sveta, preč od všetkého jeho biznisu, konfliktov, súťažení, žiarlivostí, obetí a podivného rebríčka hodnôt. Spoločne vystupujú zo všetkého toho vyššie a vyššie, až sú konečne na vrchu. A vtedy Ježiš, ktorý ich odviedol zo starého, začal pred nimi žiariť, stal sa jasnejším ako slnko. Nebo sa otvorilo a dve postavy známe z príbehov SZ prišli k nemu a rozprávali sa s ním. Mojžiš, ktorý predstavuje Boží zákon, vedúci ku Slobode, a ktorý vyviedol ľud z útlaku v Egypte a Eliáš, ktorý predstavuje prorokov, a ktorý zachránil národ v časoch pokušenia.
Prvou a teda najhlavnejšou prosbou modlitby Pána je prosba: „Posväť sa meno Tvoje.“ Prečo, lebo toto je koreň urážky Boha v tomto svete. Keď sa sv. František zamýšľal nad touto prosbou, komentoval ju touto myšlienkou: „Posväť sa meno Tvoje, nech ťa jasnejšie poznávame, aby sme mohli uvidieť šírku tvojich dobrodení, dĺžku tvojich prísľubov, výšku tvojej dôstojnosti a hĺbku tvojich súdov.“