Skúsme sa nad textom z knihy Genezis zamyslieť zo zorného uhlu rodiny a výchovy. V dnešnom prvom čítaní vystupujú tri hlavné postavy: Boh, otec Abrahám a jeho syn Izák. Všetci dobre poznáme históriu Izákovho príchodu na svet. Bol túžobne očakávaný vyprosený syn. Bolo to dieťa, s ktorým sa spájali božie prisľúbenia. Dieťa počaté napriek všetkým ľudským predpokladom. Proste unikátny a jedinečný syn.
Takéto dieťa býva obklopené mimoriadnou starostlivosťou a pozornosťou. Niekedy mu to môže byť aj na škodu, často je rozmaznávane. Vieme si predstaviť ako rodičia lipnú na takomto dieťati, zvlášť keď sa jedná o chlapca. Všetko sa pripravuje pre neho. On bude všetko dediť, lebo je pokračovateľom rodu. Hrozí tu jedno veľké nebezpečenstvo, že si z neho urobia modlu. Aj patriarcha Abrahám mal takýto poklad vo svojej domácnosti. Jeho láska k Izákovi bola znásobená aj tým, že Abrahám bol už starec a vieme, ako starí ľudia lipnú na malých deťoch.
Dnešné čítanie nám hovorí o tom, ako Boh skúšal Abraháma: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som!“ Keď nás Boh pozýva k dialógu, nemáme sa pred ním skrývať ako to urobili prarodičia v raji, ale máme odpovedať ako Abrahám: „Tu som!“ „Bože, tu som. Som tu pre teba. Žijem pre teba!“ Boh hovoril: „Vezmi svojho syna Izáka, svojho jediného syna, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.“
Možno sa dnešným ľuďom, ktorí sú ovplyvnení kresťanským humanizmom, táto Božia požiadavka zdá krutá, surová. Avšak v dobe patriarchu Abraháma bývali takéto obety bežné. Deti sa obetovali Molochovi a ďalším pohanským božstvám. Obete modlám mali v sebe niečo z moderných potratov. Bola tu snaha zbaviť sa nepohodlného dieťaťa. Abrahámova obeta bola však obeťou skutočnej lásky k synovi, ale aj skutočnej lásky k Bohu.
Abrahám bol vyzvaný, aby obetoval Bohu svoje dieťa. Ktosi múdry povedal, že keď Abrahám na boží pokyn opustil krajinu svojich predkov ich náboženstvo a zvyky, obetoval Bohu minulosť. Ale v obetovaní syna išlo o čosi ešte ťažšie. Obetovať Bohu budúcnosť, svoje predstavy a záruky.
Židia poznali rôzne formy obiet. Nie vždy musela byť obetovaná vec zničená. Hovorilo sa napríklad o obete pozdvihnutia. Človek pozdvihol obetovanú vec, uznal božie právo na danú vec, ale v podstate ju mohol ďalej užívať. V prípade Izáka sa však žiada celopal. Teda úplne zničenie obetovaného predmetu. A predsa nevidíme, že by sa Abrahám postavil voči Bohu. Pre neho je Boh skutočným Bohom, ktorého miluje nadovšetko a celou silou. Milovať Boha to znamená aj prinášať obeť. Dieťa je božím darom, ale nesmie sa stať prekážkou, modlou, pre ktorú sme ochotní obetovať aj Boha. Ak dieťa vidí v postojoch rodičov, že Boh je skutočným Bohom ich srdca, aj ono si buduje správny vzťah k Bohu ako Bohu. Začína chápať, že Boh nesmie byť nikdy obetovaný kvôli naším záujmom, ale naše záujmy môžu byť obetované kvôli Bohu.
„Anjel mu povedal: „Nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha a neodoprel si mi svojho syna, svojho jediného syna.“ Abrahám má bezhraničnú dôveru v Boha ale zároveň bázeň pred Bohom. Bázeň z Boha nás vyslobodzuje od hriechu.
Týmto svojím gestom akoby Abrahám vyprovokoval Boha do ešte šialenejšieho prejavu lásky k ľuďom. Zvláštna je Božia odpoveď na túto ochotu človeka obetovať Bohu svojho syna. Božou odpoveďou je obetovanie svojho Syna. „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nebol daroval aj všetko ostatné.“
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený.“ Pozrime sa dobre ako tento problém chápe Písmo Sv. a ako ho chápali cirkevní otcovia prvých stáročí. Sv. Pavol píše: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici.” (Rim 5,8). A na inom mieste hovorí: „Keď ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” (Rim 8,32). Toto prehlásenie nás prekvapuje. Podľa nášho uvažovania skutočnosť, že Ježiš musel zomrieť na kríži, nedokazuje Otcovu lásku, ale naopak „jeho krutosť”‘, alebo „neúprosnú spravodlivosť.” Ježiš, ktorý je najúžasnejším prejavom lásky Boha Otca voči nám, sa pre mnohých stáva hlavným argumentom proti Otcovi. Pojem Boha Otca je u mnohých veriacich znetvorený touto predstavou krutého a neúprosného Otca, ktorého nezmieri nič len krv jeho Syna.
Zabúda sa na to, čo hovorí Ježiš: „Kto mňa vidí, vidí Otca”. Boží Syn je zjavením Otca. Otec je presne taký ako Syn a myslí presne tak ako Syn a skutky, ktoré Ježiš robí sú skutky Otca. Sv. Pavol nám zdôrazňuje: „Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” Sv. Tomáš Akvínsky je toho názoru, že: „Boh Otec vydal svojho Syna na smrť’ v tom zmysle, že mu vnukol vôľu trpieť za nás a vlial mu lásku”. Nezabúdajme, že tento Syn je nepredstaviteľnou blaženosťou Boha Otca a práve tohto Syna, dal za nás hriešnikov a svoj stav blaženosti zamenil za bolesť ľudskej existencie. A sv. Bernard z Clarvaux tvrdí: „Boh Otec nevymáhal Synovu krv, ale prijal ju, keď mu bola obetovaná!” Na kríži visí Boh, ktorý sa stal človekom.
Možno v niekom vznikne pochybnosť, či je možné hovoriť o trpiacom Bohu Otcovi. Vieme z filozofie i z teológie, že Boh je absolútne dokonalé bytie. Pre jeho dokonalosť nepripúšťala grécka filozofia, že by Boh Absolútno mohol byť láskou, lebo keby bol láskou nutne by musel trpieť. Na rozdiel od našej čisto ľudskej špekulácie sa Boh už v Starom Zákone zjavuje ako Boh, ktorý trpí. Boh, ktorému sa až chveje srdce pri pohľade na ľudské zločiny. Boh, ktorý vidí a vníma utrpenie svojho ľudu v Egypte. Prví kresťania hovorili často o Božích mukách a utrpení. Napríklad Tertulián píše: „Ak Syn trpel, trpel Otec s ním. Akoby mohol Syn trpieť, bez toho, aby Otec trpel spolu s ním?” Podobne píše Origenes: „Či Otec, Boh celého tvorstva, ktorý je plný zhovievavosti, milosrdenstva a dobroty, nejakým spôsobom netrpí? Či nevieš, že keď sa zaoberá ľudskými vecami, trpí ľudským spôsobom? Trpí muky lásky.”
Kristovo utrpenie je len zjavením a dejinným prejavom toho, čo sa deje v samotnom Bohu, v samotnom Božom srdci. Samozrejme Božie utrpenie je iné ako naše. Naše utrpenie prichádza ako nutnosť a ako nutnosť je pasívne prijímané. Zatiaľ’ čo Božie utrpenie je vrcholne slobodné a nič neuberá na Božej neporušiteľnosti a nemennosti. Sv. Gregor divotvorca hovorí, že „je to utrpenie toho, ktorý nieje schopný trpieť”. Boh trpí, pretože je Láska.