Druhá pôstna nedeľa je už tradične venovaná praotcovi Abrahámovi. Abrahám stojí na počiatku toho, čo nazývame vierou, a preto je otcom všetkých veriacich. Jeho duchovná cesta je zaujímavá z viacerých strán. Na počiatku tejto cesty stojí povolanie: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ A za týmto povolaním nasleduje prisľúbenie: „Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“ Božia logika je takáto: „Ak prijmeš povolanie, splní sa prisľúbenie“.
Na počiatku cesty praotca Abraháma stojí výzva. „Odíď, opusti“…to, čo bolo doteraz. Možno preto, že to nebolo dobré, alebo preto, že Boh má vždy čosi lepšie. Abrahám mal opustiť ľudskú spoločnosť, tradíciu i kultúru. Keď sa očami archeológov pozrieme na kultúru chaldejských miest v dobe Abrahámovej, musíme konštatovať, že to bola vysoká kultúra a poskytovala zážitok pohodlia a pocit bezpečia. Boh vyzýva Abraháma, aby toto všetko opustil, kvôli pohanskému modlárstvu. Pohanské modlárstvo sa nemusí nutne týkať len oblasti náboženského kultu, ale aj ľudskej kultúry, ktorá si na zemi chce vybudovať raj bez Boha a na mieste vyhnanstva trvalé bydlisko. Môžeme dokonca povedať, že namiesto pokánia – zábavný park a disko, akoby sme chceli Bohu ukázať, že sa vieme tešiť aj bez Neho.
Abrahámovi sa toto zvláštne povolanie dostalo preto, lebo mal v sebe akýsi vrodený zmysel pre vznešenosť Božieho mena. Pravý Boh urobil z Izraela svoj národ preto, že Izrael prijal pravého Boha za svojho. Poznanie Boha tvaruje našu dušu a naše postoje ku svetu. Keď sa patriarchovia a vodcovia židov oddelili od modlárskeho pohanstva a svojou vierou sa pozdvihli nad poverčivosť chaldejskej mágie a aj nad chytrosť Egypta, stali sa hodnými Božieho vyvolenia. Skôr, ako Abrahám nastúpil cestu viery, porozbíjal všetky modly, ktoré boli v jeho dome i v jeho srdci. Rozhodol sa hľadať Boha, Živého a Pravého, za každú cenu. Boh sa dáva poznať len tým, ktorí sú schopní opustiť svoje, aby našli to, čo je Božie.
Abrahám sa na určitú dobu stal v očiach ľudí nekultúrnym, odtrhnutým od všetkých tradícii, vytrhnutým zo svojho prostredia. Stal sa pútnikom. Išiel za Božím prisľúbením. Konal proti svetskej chytrosti. Opustil zabehnuté istoty, aby našiel istotu v Bohu. V zmysle slovenskej ľudovej múdrosti, by sme mohli povedať: „Pustil vrabca z hrsti, aby chytil holuba na streche.“ V očiach ľudí sa stal bláznom, ale v Božích očiach vzrástol na cene.
My kresťania veľmi často a dokonca aj v liturgii vyjadrujeme svoju vieru väzbou: „Verím v Boha…“, to znamená: „verím, že Boh existuje“. Už takto vyjadrená viera je znakom rozumnosti. Sv. Pavol v liste Rimanom hovorí, že človek môže svojím rozumom zo stvorených vecí poznať, že Boh existuje. Ale táto viera ešte nevystihuje a nezahŕňa v sebe tú vieru, ktorú vyjadril praotec Abrahám. Abrahám ako človek nezaťaženého úsudku si vôbec v srdci nepripúšťal možnosť neexistencie Boha, pre neho bola existencia Božia jasnejšia a preukázateľnejšia ako jeho vlastná existencia. Pre neho bol Boh Nadskutočno.
Veľkosť praotca Abraháma najlepšie vystihuje tento postreh z knihy Genezis: „Abram uveril Pánovi a on mu to počítal za spravodlivosť.“ Táto veta nám ukazuje, čo to je vlastne viera a v akom zmysle je praotec Abrahám otcom všetkých veriacich, a zároveň ukazuje, čo nás robí spravodlivými v Božích očiach. Nehovorí sa tu o nejakých skutkoch, ktoré by Abraháma urobili spravodlivým v očiach Božích, nehovorí sa tu ani o zachovávaní Zákona, ale jednoducho sa konštatuje, že Abrahám uveril Bohu a Boh mu to počítal za spravodlivosť. Čo nás robí v očiach Božích spravodlivými alebo nespravodlivými? To ako zmýšľame o Bohu a aká je naša predstava Boha? Nie je v konečnom zmysle urážkou Boha?
Písmo Sväté hovorí, že Abrahám uveril Bohu. Môžeme si položiť otázku aj takto: „Verím Bohu, dôverujem Bohu? Alebo slúžim Bohu, ktorému vôbec neverím? Slúžim Bohu zo zaťatými zubami a zovretými päsťami? Je Boh, ktorému slúžim v mojich očiach láskyhodný a dôveryhodný“ V zmysle toho, čo nám zjavuje Nový zákon, môžeme otázku položiť aj takto: „Verím v Lásku?“ Odpoveď na tieto otázky nám ukáže, či máme v sebe vieru praotca Abraháma, alebo nie. Bez Abrahámovej viery sa nikto nemôže páčiť Bohu. Náš najzákladnejší hriech, ktorý sa s nami vlečie od úsvitu dejín, spočíva v nedôvere voči svojmu Stvoriteľovi. Často sa chceme aj svojou „zbožnosťou“ poistiť nielen voči svetu, ale sa chceme poistiť i voči Bohu. Abrahám veril v Dobrotu a Svätosť Boha. Prestal podozrievať Boha zo zla. Boh nie je zla schopný. V tomto týždni sme počuli Božie Slovo u proroka Ezechiela, kde sa Boh aj takýmto spôsobom predstavuje: „Azda môžem chcieť smrť bezbožného?“
Niekedy sme vo svojom srdci pohoršení nad svojím bohom. Našťastie, boh našich predstáv, nieje skutočný Boh. Boh našich predstáv býva často tak malicherný a nedokonalý ako sme aj my sami. Premietame do neho všetku svoju úzkoprsosť a potom sa ho bojíme. Ale Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, takýto nieje. Ak ťa predstava boha, ktorú nosíš vo svojom srdci, pohoršuje svojou malichernosťou, pokojne ju zahoď ako modlu, pretože ona so skutočným Bohom nemá nič spoločné okrem mena. Prvou a teda najhlavnejšou prosbou modlitby Pána je prosba: „Posväť sa meno Tvoje.“ Prečo, lebo toto je koreň urážky Boha v tomto svete. Keď sa sv. František zamýšľal nad touto prosbou, komentoval ju touto myšlienkou: „Posväť sa meno Tvoje, nech ťa jasnejšie poznávame, aby sme mohli uvidieť šírku tvojich dobrodení, dĺžku tvojich prísľubov, výšku tvojej dôstojnosti a hĺbku tvojich súdov.“
„Abrahám uveril Bohu!“ Adam sa dopustil hriechu tým, že neuveril Bohu, neprijal s istotou Božie Slovo. Abrahám bol prehlásený za spravodlivého, pretože uveril Bohu. Boh Otec komunikuje s týmto svetom prostredníctvom svojho Syna. Uveriť Bohu je totožne s vierou v Ježiša a s jeho prijatím. Len pravá viera, teda dôvera Pravému a Živému Bohu, nás môže priviesť k nazeraniu na Boha, ako to vidíme v evanjeliu.
V knihe „Pustina“ od Katheriny Doherty čítame o tom, že povolanie k putovaniu sa stále objavuje a existuje. Je príznačné pre ruský národ. Hovorí: „Možno sme my Rusi ako národ boli nejako vyvolení k tomuto podivnému povolaniu, aby svet nezabudol, že podstatou našej viery je predovšetkým vzdávať Bohu slávu. Podstatou našej viery je ustavične úsilie o lepšie poznanie Boha, aby sme ho mohli viac oslavovať a lepšie mu slúžiť.“
Na inom mieste hovorí: „My Rusi máme sklon stotožňovať sa zvlášť s chudobnými a trpieť zimou, byť bez domova a žiť ako pútnici aj za tých, ktorí nemajú v sebe svätý nepokoj a nechcú povstať a hľadať Boha. To všetko sa nám zdá byť úplne prirodzené. Mnohí z nás cítia, že ostatní ľudia ho hľadajú tam, kde ho nemožno nájsť – v pohodlnom živote, ktorý nie je hriešny sám o sebe, ale môže sa stať akýmsi druhom duchovného dusenia a izolácie od ostatného sveta. I pohodlie sa môže stať modlou. Takže toto podivné povolanie na seba berie mnoho našich ľudí, rovnako ako aj ľudia v iných národoch, ktoré inšpirovala východná spiritualita.“