2. pondelok, cyklus I. – (Hebr 5,1-10; Mk 2,18-22)

V prvom čítaní sme počuli myšlienku: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho.“ V tomto vyhlásení sa nám ukazuje pravda o Ježišovi. Mnohokrát sme už počuli, že Ježiš je Pravý Boh ale súčasne i pravý človek. Pravý človek to znamená so všetkým čo človek a jeho ľudská prirodzenosť obsahuje. Písmo Sväté na inom mieste prehlasuje, že nám bol vo všetkom podobný okrem hriechu, ten totiž nepatrí do pôvodnej výbavy človeka. Ale k ľudskej prirodzenosti patrí schopnosť rásť vo všetkých sférach. To znamená rozvoj fyzický i psychický. Rast v čnostiach, rast v milosti a múdrosti. A v tomto smere sa aj Ježiš vyvíjal. Evanjelium napr. po obetovaní v chráme poznamenáva: „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2,40) A niečo podobné prehlasuje o jeho skrytom živote v Nazarete: „A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 4,52)

V jeho bytosti sa tajomne spájajú dve prirodzenosti, Božská a ľudská. Ježišovo utrpenie je práve kvôli tomuto úplne reálne utrpenie a z tohto uhlu môžeme pochopiť aj jeho výkrik opustenosti na kríži: „Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil.“ A z tohto dôvodu môže autor listu Hebrejom povedať: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho.“ Cirkev vždy odmietala zbožné legendy, ktoré už malého Ježiška zobrazovali ako divotvorcu. Zázraky sa v jeho živote objavili až po krste v Jordáne, keď na neho v podobe holubice zostúpil Duch Svätý. Teda Ježiš ako človek dosiahol dokonalosť práve poslušnosťou Bohu až na smrť. Stal sa pre nás cestou, ale takto nám vydobyl aj prístup do Veľsvätyne, prístup k trónu milosti, prístup k Duchu Svätému. Preto, že sa stal človekom, môžeme ho my ľudia nasledovať.

Dnešné evanjelium nám ukazuje spor Pána Ježiša s farizejmi ohľadom pôstu. Vieme, že Ježiš sa po svojom krste postil 40 dní a 40 nocí na púšti. Teda sám prešiel tvrdou skúškou pôstu. V dnešnom evanjeliu nevystupuje Pán Ježiš proti myšlienke pôstu. Nepostenie apoštolov, ktoré Pán Ježiš obhajuje, sa týka tej zvláštnej a mimoriadnej doby, ktorú prežívali apoštoli počas Ježišovho pozemského života. Pochopíme to, keď si odpovieme na otázku, aký je vlastne zmysel pôstu. Zmyslom pôstu je priblíženie sa k Bohu. Pretože v osobe Pána Ježiša sa sám Boh priblížil k nám ľuďom, pôst v tom čase strácal svoj zmysel a opodstatnenie. Pôst by bol krajne nepatričný a vyzeral by v tejto konkrétnej situácie ako snaha postiť sa na svadobnej hostine, čo by bolo vrcholne smiešne a možno i urážajúce hostiteľa: „Kým majú ženícha medzi sebou, nemôžu sa postiť. Prídu však dni, keď im ženícha vezmú a vtedy v tých dňoch sa budú postiť!“

Môžeme povedať, že my všetci žijeme v dobe, keď ženích vystúpil na nebesia a znovu očakávame jeho druhý príchod a preto pôst duchovný i fyzický znovu nadobúda zmysel. Vyjadruje našu túžbu po Ježišovi, túžbu po jeho druhom príchode ale aj túžbu po jeho stálom príchode vo Sviatosti Oltárnej. V predošlých dobách si kresťania viacej uvedomovali túto spojitosť, pretože bol pred svätým prijímaním predpísaný dlhší pôst ako dnes.

Kto sa postí, zrieka sa jedla i pitia. V Eucharistii však oslavujeme jedlo i pitie. Človek sa v raji prehrešil jedením, teraz získava spásu a spoločenstvo s Bohom skrze Eucharistiu. Práve to, čo si človek v pôste odopiera, stáva sa tou najvnútornejším úkonom vzťahu s Bohom. Dary chleba a vína sa premieňajú v Kristovo Telo a Krv a sú podávané človeku. Ich požívanie človeka privádza k jednote s Bohom. Tak sa stáva jedlo i pitie posvätným. Eucharistia je v tomto zmysle prekonaním prvotného pádu človeka, ktorý sa chcel jedením zmocniť božstva. Premena nášho pokrmu a nápoja v najvyššiu formu stretnutia s Bohom v Eucharistii ukazuje, že pôst má v zásade vždy kladnú funkciu. Nie, že by nám nechcel dopriať jedlo a pitie, ale chce, aby pre nás oboje zduchovnelo.