Dnešné evanjelium nám ukazuje spor Pána Ježiša s farizejmi ohľadom pôstu. Vieme, že Pán Ježiš sa po svojom krste postil 40 dní a 40 nocí na púšti. Teda On sám prešiel tvrdou skúškou pôstu a nebol proti tejto osvedčenej praxi. V dnešnom evanjeliu nevystupuje Pán Ježiš proti myšlienke pôstu. Nepostenie u apoštolov, ktoré Pán Ježiš obhajuje, sa týka len toho zvláštneho a mimoriadneho času, ktorý prežívali apoštoli v dobe Ježišovho pozemského života.
Pochopíme to, keď si odpovieme na otázku, aký je vlastne zmysel pôstu. Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že „Prikázanie pôstu je tak staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré Boh dal človeku, bolo prikázanie postiť sa” (Genezis 2,17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie absolútneho pôstu, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohli jesť, ale toto prikázanie sa týkalo stromu poznania dobra a zla. Mohli by sme povedať, že pôst tu chápeme, ako múdre seba obmedzenie v záujme seba zachovania. V konečnom dôsledku je pôstom vlastne poslušnosť Božiemu Slovu. Sv. Bazil hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní, budeme sa postiť, aby sme znovu mohli do raja vstúpili”.
Zmyslom pôstu je teda priblíženie sa k Bohu. A pretože sa v osobe Pána Ježiša sám Boh priblížil k ľuďom, naplnil sa cieľ pôstu a dokonca apoštoli tým, že nasledovali Vtelené Slovo, že poslúchali Božie Slovo sa v najhlbšom zmysle postili, nie od chleba, ale od vlastnej zvrátenej vôle. Pôst od jedla by bol krajne nepatričný a vyzeralo by v to v tejto konkrétnej situácii ako snaha postiť sa na svadobnej hostine, čo by bolo vrcholne smiešne a urážajúce hostiteľa: „Kým majú ženícha medzi sebou, nemôžu sa postiť. Prídu však dni, keď im ženícha vezmú a vtedy v tých dňoch sa budú postiť!“
Môžeme povedať, že my všetci žijeme v dobe, keď ženích vystúpil na nebesia a znovu očakávame jeho druhý príchod a preto pôst duchovný i fyzický znovu nadobúda zmysel. Vyjadruje našu túžbu po Ježišovi, túžbu po jeho druhom príchode ale aj túžbu po jeho stálom príchode vo Sviatosti Oltárnej. V predošlých dobách si kresťania viacej uvedomovali túto spojitosť, pretože bol pred svätým prijímaním predpísaný dlhší pôst ako dnes.
Kto sa postí, zrieka sa jedla i pitia. V Eucharistii však oslavujeme jedlo i pitie. Človek sa v raji prehrešil jedením, teraz získava spásu a spoločenstvo s Bohom skrze Eucharistiu. Práve to, čo si človek v pôste odopiera, stáva sa tou najvnútornejším úkonom vzťahu s Bohom. Dary chleba a vína sa premieňajú v Kristovo Telo a Krv a sú podávané človeku. Ich požívanie človeka privádza k jednote s Bohom. Tak sa stáva jedlo i pitie posvätným. Eucharistia je v tomto zmysle prekonaním prvotného pádu človeka, ktorý sa chcel jedením zmocniť božstva. Premena nášho pokrmu a nápoja v najvyššiu formu stretnutia s Bohom v Eucharistii ukazuje, že pôst má v zásade vždy kladnú funkciu. Nie, že by nám nechcel dopriať jedlo a pitie, ale chce, aby pre nás oboje zduchovnelo.
Už Starý zákon nám odhaľuje, v čom tkvie podstata pôstu, podstata nášho pôstu: „Vari Pán chce zápalné a krvavé obety, a nie skôr poslušnosť Pánovmu slovu?” Pravý pôst je poslušnosť Pánovmu Slovu. Naozaj človek nezaprel seba samého, dokiaľ sa drží svojej vlastnej vôle. Ťažisko sebazaprenia je v tom: „Zapri sám seba! Nasleduj ma!” V praktickom živote to ide tak ďaleko, že máme urobiť akýsi politický prevrat vo vlastnej bytosti. Po dedičnom hriechu sa všetci rodíme vo zvláštnom stave. Na tróne nášho srdca sedí naše Ego. K nemu sa upínajú všetky naše túžby a snahy. Často je predmetom nášho zbožňovania. Žijeme sami pre seba, podľa svojej vôle a zo svojich síl. Robíme si, čo sa nám zachce a ku podivu nie sme šťastní.
Prečo nie sme šťastní? Lebo toto nie je naša pôvodná prirodzenosť a naše určenie. Prví ľudia v Raji prežívali čosi iné. Boh im pri Stvorení vdýchol Dych života. V tomto Dychu im vložil do Srdca svoje Slovo – svojho jednorodeného Syna. Na tróne ich srdca vládlo Božie Slovo. Dokiaľ v ich srdci rozhodovalo Božie Slovo, prežívali v sebe prítomnosť Ducha Svätého, ako svoju blaženosť. Sv. Pavol v liste Galaťanom hovorí, že to, čo Duch Svätý spôsobuje v človeku, je radosť, pokoj, láska: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22) Toto je opak depresie.
Preto je potrebné, prijať Ježiša ako svojho Pána. Rozísť sa s hriechom. Vyznať, vylúčiť hriech tak, ako zo seba vylučujeme všetko to, čo nemôže byť použité pre stavbu nášho tela a nie je ani zdrojom energie. A k tomu sa už nevraciame, ale čo najskôr to spláchneme. Je potrebné vydať svoj život Ježišovi. Vydať sa Ježišovi, vydať sa za Ježiša. Prijať ho ako svoj Život. Uvoľniť trón srdca pre Božie Slovo.
Šaulovi je povedané: „A pretože si opovrhol Pánovým slovom, Pán opovrhne tebou – nebudeš kráľom.” Ako sa človek chová voči Božiemu Slovu, tak sa Boh chová voči nemu. Nevšímaš si Božie Slovo, ani Boh si nevšíma tvoju modlitbu. Opovrhuješ Pánovým Slovom, aj Boh opovrhuje tebou. Poslúchať Boha znamená panovať – „byť kráľom“, ale kto ide cestou svojvôle, stráca schopnosť vlády. Naša veľkosť je v poslušnosti voči Bohu. Kto poslúcha Boha je pánom nad sebou i nad svetom. Kto pácha hriech je otrokom hriechu. „Nebudeš kráľom”, tak smutne vyzerá ovocie života nepodriadeného Bohu.