O p ô s t e
Dnešné evanjelium nám ukazuje spor Pána Ježiša s farizejmi ohľadom pôstu. Vieme, že Pán Ježiš sa po svojom krste postil 40 dní a 40 nocí na púšti. Teda On sám prešiel tvrdou skúškou pôstu a nebol proti tejto osvedčenej praxi. V dnešnom evanjeliu nevystupuje Pán Ježiš proti myšlienke pôstu. Nepostenie u apoštolov, ktoré Pán Ježiš obhajuje, sa týka len toho zvláštneho a mimoriadneho času, ktorý prežívali apoštoli v dobe Ježišovho pozemského života.
Pochopíme to, keď si odpovieme na otázku, aký je vlastne zmysel pôstu. Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že „Prikázanie pôstu je tak staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré Boh dal človeku, bolo prikázanie postiť sa” (Genezis 2,17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie absolútneho pôstu, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohli jesť, ale toto prikázanie sa týkalo stromu poznania dobra a zla. Mohli by sme povedať, že pôst tu chápeme, ako múdre seba obmedzenie v záujme seba zachovania. V konečnom dôsledku je pôstom vlastne poslušnosť Božiemu Slovu. Sv. Bazil hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní, budeme sa postiť, aby sme znovu mohli do raja vstúpili”.
Zmyslom pôstu je teda priblíženie sa k Bohu. A pretože sa v osobe Pána Ježiša sám Boh priblížil k ľuďom, naplnil sa cieľ pôstu a dokonca apoštoli tým, že nasledovali Vtelené Slovo, že poslúchali Božie Slovo sa v najhlbšom zmysle postili, nie od chleba, ale od vlastnej zvrátenej vôle. Pôst od jedla by bol krajne nepatričný a vyzeralo by v to v tejto konkrétnej situácii ako snaha postiť sa na svadobnej hostine, čo by bolo vrcholne smiešne a urážajúce hostiteľa: „Kým majú ženícha medzi sebou, nemôžu sa postiť. Prídu však dni, keď im ženícha vezmú a vtedy v tých dňoch sa budú postiť!“
Môžeme povedať, že my všetci žijeme v dobe, keď ženích vystúpil na nebesia a znovu očakávame jeho druhý príchod a preto pôst duchovný i fyzický znovu nadobúda zmysel. Vyjadruje našu túžbu po Ježišovi, túžbu po jeho druhom príchode ale aj túžbu po jeho stálom príchode vo Sviatosti Oltárnej. V predošlých dobách si kresťania viacej uvedomovali túto spojitosť, pretože bol pred svätým prijímaním predpísaný dlhší pôst ako dnes.
Kto sa postí, zrieka sa jedla i pitia. V Eucharistii však oslavujeme jedlo i pitie. Človek sa v raji prehrešil jedením, teraz získava spásu a spoločenstvo s Bohom skrze Eucharistiu. Práve to, čo si človek v pôste odopiera, stáva sa tou najvnútornejším úkonom vzťahu s Bohom. Dary chleba a vína sa premieňajú v Kristovo Telo a Krv a sú podávané človeku. Ich požívanie človeka privádza k jednote s Bohom. Tak sa stáva jedlo i pitie posvätným. Eucharistia je v tomto zmysle prekonaním prvotného pádu človeka, ktorý sa chcel jedením zmocniť božstva. Premena nášho pokrmu a nápoja v najvyššiu formu stretnutia s Bohom v Eucharistii ukazuje, že pôst má v zásade vždy kladnú funkciu. Nie, že by nám nechcel dopriať jedlo a pitie, ale chce, aby pre nás oboje zduchovnelo.
Prvé čítanie nám tiež ukazuje, v čom tkvie podstata pôstu, podstata nášho sebazaprenia: „Vari Pán chce zápalné a krvavé obety, a nie skôr poslušnosť Pánovmu slovu? Veď poslušnosť je lepšia ako obeta a počúvať je viac ako obetovať tuk baránkov.” Pravý pôst je poslušnosť Pánovmu Slovu. Človek skutočne nezaprel seba samého, dokiaľ sa drží svojej vlastnej vôle. Ťažisko kresťanského sebazaprenia je v tom: „Zapri sám seba! Nasleduj ma!” Lebo odbojnosť je ako hriech veštenia a svojvoľnosť ako zločin modlárstva.” Toto je základ každého modlárstva, keď sa naše ego posadí na miesto božie a chce rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé.
„A pretože si opovrhol Pánovým slovom, Pán opovrhne tebou – nebudeš kráľom.” Ako sa človek chová voči Božiemu Slovu, tak sa Boh chová voči nemu. Nevšímaš si Božie Slovo, ani Boh si nevšíma tvoju modlitbu. Opovrhuješ Pánovým Slovom, aj Boh opovrhuje tebou. Poslúchať Boha znamená panovať – „byť kráľom“, ale kto ide cestou svojvôle, stráca schopnosť vlády. Naša veľkosť je v poslušnosti voči Bohu. Kto poslúcha Boha je pánom nad sebou i nad svetom. Kto pácha hriech je otrokom hriechu. „Nebudeš kráľom”, tak smutne vyzerá ovocie života nepodriadeného Bohu.