V čítaní z prvej knihy Samuelovej vidíme názornú ukážku toho, akú moc má láska k nepriateľom. Dávid sa dokáže povzniesť nad osobné zranenia a dívať sa s úctou na svojho protivníka. Dalo by sa povedať, že Dávid žije hodnoty evanjelia. Keby sme si prečítali celý príbeh „Dávid – Šaul”, uvedomili by sme si, koľko zla mu Šaul narobil. Dávid sa musel skrývať v jaskyniach a na púšti ako štvaná zver, ďaleko od ľudských príbytkov. Dokonca musel hľadať ochranu u Filištíncov, ktorí boli odjakživa nepriateľmi Izraela.
V dnešnom čítaní vidíme Šaula v takej situácii, že by stačila jedna rana mečom a Dávidov problém by bol ľudský vyriešený. V krutosti doby, v ktorej sa príbeh odohráva, by Dávida nikto z jeho súčasníkov neodsúdil. Veď Šaul bol ťažko znesiteľný, kvôli svojej nezvládnutej náladovosti a častým depresiám, aj pre tých najbližších. Jeho vlastný syn Jonatan sa postavil na obranu Dávida proti svojmu otcovi. Dávid mal dokonca akési morálne právo na pomstu, veď kvôli tomuto človeku bol vylúčený nielen z ľudskej spoločnosti, ale aj z náboženskej obce, pretože sa nemohol ukázať v chráme. Ďalším dôvodom, pre ktorý by si mohol zabitie Šaula ospravedlniť, bola skutočnosť, že už pred rokmi ho prorok Samuel pomazal za kráľa namiesto Šaula.
A predsa: Dávid si uvedomuje, že Božie pomazanie nemôže nikto odňať. Pre Dávida je Šaul stále Pánov pomazaný. Slovo pomazaný je to isté ako slovo Kristus. Pre Dávida je teda Šaul stále Boží Kristus. Toto pomazanie dáva Šaulovi v Dávidových očiach takú hodnosť, že je radšej ochotný ďalej znášať vyhnanstvo, ako by mal ublížiť Pánovmu Pomazanému.
My kresťania máme všetci hodnosť Pánových pomazaných, posvätených a zasvätených ľudí, Božích detí a preto sa máme navzájom milovať. A aj keď sa medzi nami vyskytnú problémy, nemáme ích riešiť spôsobmi, ktoré užíva svet. Sv. Pavol sa čuduje nad počínaním kresťanov v Korinte, že svoje problémy riešia prostredníctvom svetského súdu. Dáva nám radu, aby sme neboli nič nikomu dlžní, okrem vzájomnej lásky.
Všimnime si aké ďalekosiahle účinky má takáto „nepatričná” láska na nepriateľov. Čítame, že: „Šaul pozdvihol svoj hlasne, plakal a povedal Dávidovi: „Ty si spravodlivejší ako ja; ty si mi preukázal dobro a ja som sa ti zlom odplatil. Dnes si ukázal, aké dobro si mi urobil, lebo Pán ma vydal do Tvojej ruky a nezabil si ma.” Táto zdanlivo „nepatričná” láska namiesto spravodlivého hnevu a pomsty, pôsobí, že sa nepriateľ začína nad sebou zamýšľať, prebúdza sa v ňom svedomie. V tejto láske zakusuje čosi z veľkosti Božej lásky, ktorá sa zľutúva a odpúšťa. Takáto veľká láska vedie k láske a k zmiereniu.
Zlo sa živí zlom. Keď sa pomstíme, ako keby sme nakŕmili zlo a ono sa nám vráti väčšie ako bolo na počiatku. Vidíme to v krajinách, kde ešte stále nepoznajú Kristovo odpustenie, kde ešte stále existuje krvná pomsta. Mechanizmus pomsty sústavne ničí tieto krajiny. Zlo môžeme definovať ako nedostatok dobra. Nedostatok môžeme likvidovať len doplnením. Keď chceme zlikvidovať nejakú jamu, nezlikvidujeme ju tým, že ju vykopeme, ale tým, že ju zasypeme. Preto je potrebné zlo premáhať dobrom.
Dávid sa díva na svojho nepriateľa s úctou. Je to úcta podobná tej, akú voči človeku prechováva jeho Stvoriteľ. Láska k nepriateľom, ktorú od nás vyžaduje Ježiš v evanjeliu, je predovšetkým Božou vlastnosťou a je niečím iným ako pasívnym trpením. Láska je dynamická sila, ktoré chce pre každého len Dobro. Láska k nepriateľom nemusí byť, čo sa týka formy a prežívania, taká istá ako k priateľom. Láska môže byť vyjadrená aj napomenutím a pokáraním. V podstate ide o to, všetkých chcieť priviesť ku Spáse, ku Kristovi, ktorý je Pravdou. Láska k nepriateľom nemusí byť nesená pozitívnym citom. Ťažisko lásky je vo vôli zjednotenej s vôľou Božou. V našom apoštoláte ide o to, aby sme sa povzniesli nad svoje osobné zranenia a všetkým ľuďom bez rozdielu umožnili stretnutie s Kristom, ktorý jediný vyslobodzuje z moci zla. Všetkým svedčiť o Kristovi, lebo On je absolútnou hodnotou sveta a „vesmíru”.
O sv. Sabinovi, starokresťanskom mučeníkovi, ktorý bol biskupom v Spolete sa hovorí, že mu pri mučení pohanský miestodržiteľ Venustian okyptil (zmrzačil) ruku. Ale postupne sa aj jeho dotkla Božia milosť a prosil práve tohto biskupa, aby ho poučil o kresťanskej viere. Sv. Sabinus ho po niekoľkých dňoch náuky pokrstil svojou rukou.