V prvom čítaní sa stretáme s tajomstvom Božieho povolania. Doba, v ktorej sa odvíja Samuelov príbeh je charakterizovaná slovami: „Božie Slovo bolo v tých dňoch vzácne a prorocké videnie nebolo časté.“ Nič nie je horšie pre človeka, ako keď stratí schopnosť vnímať Boha a jeho Slovo. V dobe, v ktorej žil Samuel, ešte neexistovala žiadna Biblia, ako ju poznáme dnes. Bola to doba jej tvorby. Potomci Abraháma túžili po Božom Slove a veľmi si ho vážili. Zaznamenávali ho, kedykoľvek sa objavilo. Robili podobne ako včely, ktoré zbierajú med a my dnes máme tú medovú knihu v rukách. Máme pred nimi úžasnú výhodu. Máme v rukách knihu, ktorá zaznamenáva Božie Slovo. Zároveň máme úžasnú zodpovednosť za to, aby sme toto Slovo poznávali a hlásali.
Možno nám napadne otázka: Akým spôsobom vnímali a zbierali Božie Slovo? Ako je to možné, že Boh k ním hovoril a oni vnímali jeho Slovo? Predovšetkým to boli ľudia čistého srdca, lebo len oni sú schopní vnímať Boha. Existuje ešte jedna zásada, ktorú aj Boh rešpektuje: „Nepatrí sa druhému skákať do reči. Hovoriť máme len vtedy, keď druhý zmĺkne.“ Toto je predpoklad pre zachytenie Božieho Slova. Kto chce počuť Boha, musí sa najprv naučiť mlčať. Toto je však problém. Človek je tak urečnený tvor, že Boh sa ťažko dostáva k Slovu. Ktosi povedal, že práve preto Boh najčastejšie k nám hovorí v spánku. Podobne sa to udialo aj Samuelovi. „Samuel spal v Pánovom chráme, kde bola Božia Archa.“
Čo z tohto všetkého je dôležité pre náš duchovný život? Treba si zapamätať, že modlitba je rozhovor s Bohom a teda nemá byť len našou rečou k Bohu. Ešte vo väčšej miere má byť našou snahou počúvať Boha a to predovšetkým čítaním Písma ale aj pokorným mlčaním pred Bohom. Predpokladom kontemplatívnej modlitby je práve toto mlčanie. Človek musí najprv umlčať svoju reč, ale tiež svoje myšlienky a predstavy, len takto vytvorí vo svojom vedomí priestor nato, aby sa mohol predstaviť Ten, ktorý je Nepredstaviteľný. Aj dnes, keď máme v rukách Písmo sv., je stále potrebné učiť sa tomuto mlčaniu. Lebo Božie Slovo je živé a účinné. Boh nielen v našom srdci hovorí, ale aj tvorí to, čo vyslovuje. Kontemplatívna modlitba vedie k vnútornej premene človeka. Takto zachytené Božie Slovo sa v Písme nazýva Réma. A Réma je predpokladom každého zázraku.
Boh zavolal na Samuela. Boh ho pozná po mene a prihovára sa mu, ale Samuel nepozná Boha: „Samuel však ešte nepoznal Pána, Pánovo slovo sa mu ešte nezjavilo.“ Samuel nevedel, že ho volá Boh. Heli ho dvakrát posiela späť a až tretíkrát pochopil, že chlapca volá Boh, a preto ho poučil, čo má povedať: „Choď spať a ak ťa znovu bude volať, povedz: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ Vidíme, že pri povolaní Boh spolupracuje aj s inými ľuďmi. Tu je základ veľkého poslania rodičov, kňazov, biskupov, skúsených kresťanov, aby vedeli pomôcť hľadajúcemu človekovi, keď cíti, že Boh si ho povoláva k nejakému stavu alebo k službe. Tá pomoc pramení z lásky, zo skúsenosti a zo vzdelania.
Často vidíme, ako ľudia pred niečím utekajú. Pred blížiacou sa búrkou a dažďom, pred zlými ľuďmi, niekedy aj pred vlastným svedomím a žiaľ, veľmi často aj pred Bohom. Boh však nechce, aby ľudia pred ním utekali. Naplánoval to na tejto zemi tak, že nám dal určitú mieru spoluúčasti a spoluzodpovednosti za tento svet a chce, aby sme boli jeho spolupracovníkmi. A preto sa v dejinách spásy často stretávame s povolaním.
Povolanie by sme mohli definovať ako pozvanie človeka zo strany Boha ku spolupráci na zdokonaľovaní sveta a zároveň k určitej miere spoluzodpovednosti za tento svet. Je to pozvanie k zodpovednému bytiu. Už v Raji dostáva človek nie len existenciu ale aj povolanie, úlohu. Už o prvých ľuďoch je napísané, že mali Raj obrábať a strážiť. Teda Raj nebol miestom sladkého nič nerobenia. Človek mal v ňom realizovať svoje povolanie. Neboli sme stvorení do „bezproblémového sveta“, ale do skutočnosti, o ktorú sa treba starať a ktorú treba chrániť. Prečo to Boh robí? Je to prejav jeho slabosti, že by si azda bez nás neporadil? Je to azda prejav jeho vypočítavosti, že sa zbavuje zodpovednosti za svet a kladie ju na plecia človeka?
Ak by sme chceli za povolaním človeka hľadať nejaké falošné a zlé úmysly Boha, veľmi by sme sa mýlili. Vychádza to z božského predurčenia človeka: „byť Božím obrazom!“. Ide tu o realizáciu Lásky v materiálnom svete. Ide tu o určitú mieru spoluúčasti na stvorení a zároveň o spoluúčasť na radosti z vykonaného dobra. Tento svet je skutočne naším svetom a my ho môžeme vylepšiť ale i pohoršiť. Ľudská sloboda je dôvodom, prečo Boh povoláva. Niekedy túžime po bezproblémovom svete, ale keď vstúpime do takéhoto sveta, napríklad do „zabezpečeného sveta bohatých“, nevydržíme dlho v ňom. Človek je stvorený, aby sa učil, aby problémy riešil a rastie pri riešení problémov. Pán Boh pre neho stvoril svet, ktorý je ušitý presne na jeho mieru. Človek a jeho život nie sú produktom chaotického vývoja hmoty. Človek je tu preto, lebo ho Boh chce.
Niekedy sa mylne domnievame, že povolanie je spjaté len s volaním do kňazského prípadne rehoľného stavu. To však nie je pravda. Na prvom mieste povoláva Boh prostredníctvom Ježiša a prostredníctvom Cirkvi všetkých ľudí k obráteniu, aby človek nežil v otroctve hriechu. Potom je to povolanie k láske, k výjdeniu zo seba, aby človek nežil len pre seba, zamknutý vo svojom egoizme. Povolanie k láske znamená však aj to, že človek má byť napojený na Božiu lásku a šíriť lásku medzi ľuďmi. A to je povolanie pre každého kresťana. A potom sú to špeciálne povolania napr. k manželstvu, ku kňazstvu, k misionárskej činnosti, povolanie do rehoľného stavu, povolanie k životu v celibáte.
Po hriechu sa človek nachádza v podobnej situácii ako potrestané dieťa, ktoré je napriek zážitku trestu, milované. Človek musí v Božiu lásku veriť, aj keď na svojej koži zažíva zákonité dôsledky svojho chybného rozhodnutia. A tu je najhlbší zmysel každého povolania k evanjelizácii: svedectvo o tom, že Boh nás miluje, že mu záleží na nás, že sa môžeme na neho spoľahnúť. Boh ani po ľudskom páde nezmenil svoj plán s človekom. Na tomto princípe stoja všetky povolania. Svedčiť o Božej láske, ktorá sa zjavuje v Ukrižovanom a Zmŕtvychvstalom Božom Synovi, Ježišovi. A preto všetky Ježišove povolania, počnúc apoštolmi a končiac povolaním zločinca na kríži, majú tento zmysel a úlohu, svedčiť o veľkej Božej láske, ktorá sa zjavila v ňom samom. Povolanie je službou Slovu, snahou zachytiť a sprostredkovať druhým Pánovo Slovo. O Samuelovi čítame: „ani jednému z jeho slov nedal padnúť na zem“. To znamená, že žiadne Božie Slovo neostalo bez úžitku. Každé Božie Slovo treba vierou prijať a chrániť vo svojom srdci. V závere textu počujeme, že Samuel rástol a Pán bol s ním. „Nedopustil, aby niektoré z jeho Slov padlo na zem.“ Tak ako dobrí ľudia dbajú na to, aby ani odrobinka chleba nepadla na zem, tak aj Samuel strážil Božie Slovo ako cenný pokrm duše. Pred všeličím môžeme a niekedy aj musíme v živote utekať. Neutekajme však pred Božím hlasom, Lebo môžeme utiecť len do prázdnoty nešťastného života. Radšej vypočujme, poslúchnime a vrhnime sa s dôverou do „náručia” Boha.